Včera ma zaujala okrajová správička na záver dňa z českého mesta Havířov, že mladú ženu spiacu v kontajneri usmrtil lis smetiarskeho auta. Bezdomovkyňa sa chcela trochu zohriať pred mrazivými nočnými teplotami v smetnom koši a smetiari, vyprázdňujúci kontajner, si to všimli až potom, čo sa z útrob auta ozval smrteľný ženský výkrik… Celý deň na ňu myslím. Nebola mediálna hviezda, lesba, migrantka, ani žiadna iná príslušníčka nejakej prominentnej komunity, aby na seba pútala pozornosť. Nijaký politik nevydal vyhlásenie, nijaká mimovládka nezorganizovala pochod, nikto za ňu nezapálil sviečku. Bola iba človekom na okraji. Kedysi boli takíto ľudia v centre pozornosti Charlesa Dickensa, Jacka Londona, Egona Erwina Kischa, ale aj Laca Novomeského, Milana Urbana a ďalších veľkých reportérov, ktorí prinášali príbehy žobrákov, tulákov, prostitútok, nešťastníkov, ktorí sa ocitli na ulici, robotníkov, pracujúcich v otrockých podmienkach, povedané slovami Jacka Londona – ľudí z priepasti. Pre dnešné médiá to však nie sú zaujímavé témy. Keby tak nejaká štetka, čo šla s Kollárom do Dubaja, ale takto…
Nie, nechcem zneužívať tému LGBTI komunity, viackrát som sa jednoznačne vyjadril, že podporujem urýchlené vyriešenie ich oprávnených právnych nárokov, ale odmietam, aby sme z tejto témy robili hlavný problém a muníciu pre kultúrne vojny. Nedávno sa sociologička Silvia Porubänová s moderátorom Richardom Dírerom na TA3 zhodli, že LGBTI ľudia sú vraj najzraniteľnejšou skupinou. Ale to pri všetkej úcte k tejto komunite jednoducho nie je pravda. Najzraniteľnejšou skupinou sú stále ľudia, žijúci pod pásmom chudoby, osamelé matky s deťmi a dôchodcovia.
calfa havel
Promo článek:
Promo článek
číst dál
