Kde sú časy, keď nechýbala odvaha na titulok Bombardovanie a zabíjanie civilného obyvateľstva v Líbyi! (europarl.europa.eu, 21. 6. 2011) Odvaha nechýbala ani europoslancovi Georgiosovi Vitossasovi, ktorý sa chcel počas hodiny otázok na júlovej schôdzi opýtať: „Odsudzuje Rada (Európy – pozn. aut.) bombardovanie NATO a zabitie civilných obyvateľov? Má v úmysle prestať podporovať vojnu, ktorú NATO vedie proti Líbyi?“ (Tamtiež, list H-000260/2011) Keďže EÚ niekoľko týždňov predtým „jednoznačne odmietla vojenský zásah v Líbyi“ (spravy.pravda.sk, 11. 3. 2011), posiveného svedka udivilo, s akým ľahkým srdcom prijala správu, že na bombardovaní sa podieľali členské štáty EÚ Veľká Británia, Španielsko, Francúzsko a Taliansko. Akoby to nestačilo na spochybnenie spoločných európskych hodnôt, z nedávno uniknutého dokumentu vyplynulo, že EÚ „nechce prísť o slovo v Líbyi a prenechať ju iným mocnostiam. Dvadsať sedmička preto stupňuje aktivity v obrannom sektore krajiny a plánuje vojenskú misiu“. (standard.sk, 19. 7. 2021) Aj iracké či afganské slzy, nárek a kaluže nevinnej krvi asi pálili menej, lebo EÚ ochotne privrela oči nad hľadaním Husajnových zbraní hromadného ničenia a de-terorizáciou tamojších končín.
EÚ nezareagovala ani na to, čo sa odohralo priam pod jej oknami. Keď belgický súd prijal žalobu na veliteľa amerických síl v Iraku a Afganistane Tommyho Franksa za „použitie trieštivých bômb a útoky na zdravotnícke zariadenia“ (hnonline.sk, 17. 6. 2003), americký minister obrany Donald Rumsfeld pohrozil, že „USA sa zasadia o premiestenie centrály NATO do nejakej bezpečnejšej krajiny“. (Tamtiež.) EÚ dosiaľ verí, že Biely dom si strežie iba Čínu a Rusko, ale ju potrebuje svojprávnu a sebavedomú.
Robert Schuman
Promo článek:
Promo článek
číst dál
