Dnes si opäť pripomíname smutné výročie, ktoré som ako trinásťročný chlapec prežil – jednoducho povediac – v priamom prenose. Nie, nebudem sa zapájať do rusofóbnych orgií, ako to už býva zvykom v určitej časti slovenskej spoločnosti, pretože sú v princípe videním na jedno oko. Nezohľadňujú skutočnosť, že podobným spôsobom si vtedy bránili svoje „teritórium“ USA vo Vietname alebo dva roky predtým omnoho brutálnejšie v Dominikánskej republike.
Imperializmus má rovnaké podoby, či už je v mene slobody a demokracie alebo v mene ochrany jednoty socialistického spoločenstva. Len na okraj treba poznamenať, keď už chceme byť adresní, že
najväčšími bojovníkmi za potlačenie obrodného procesu v ČSSR boli dederón W. Ulbricht, Poliak W. Gomólka a Ukrajinec P. Šelest.
Devastačné stranícke previerky
Ale to nemá žiaden význam. Chcem upozorniť na jednu podstatnú vec, ktorá vyplynula z vojenského obsadenia ČSSR, a mala devastujúci vplyv na našu spoločnosť. Jej dôsledky v podobe rôznych kreatúr, pohybujúcich sa na súčasnej slovenskej politickej scéne, pociťujeme dodnes.
Ide o stranícke previerky z roku 1971. Bola to udalosť, ktorá po cca 20 rokoch postihla celé skupiny intelektuálnej špičky našej krajiny, ktorých jedinou vinou bolo, že uverili svojim politikom, že keď sa pridajú na ich stranu, zabezpečia pre seba i pre svoj národ nie síce raj, ale niečo veľmi podobné.
Mnohí ľudia sa dostali podobne ako po rokoch 1945 – 1948 do pozície nepriateľa štátu, len preto, že uverili v myšlienky, ktoré hlásala politická špička, a aktívne z presvedčenia, nie zo zištných dôvodov sa ich snažili presadzovať do života.
Krivé chrbtice v akcii
Doplatili na to, že uverili a že si za svojím presvedčením stáli.
Všetci tí, ktorí sa k myšlienkam prihlásili z konjunkturálnych dôvodov, už rýchlosťou blesku preplávali na druhú stranu a ťažili zo svojej krivej chrbtice. Nielen ťažili, ale aj prenasledovali tých ostatných.
Ľudia, ktorí takíto podlý charakter nemali, zostali aj so svojimi rodinami na okraji spoločnosti bez ľudských a kariérnych perspektív. Jedinou cestou ostrakizovaných aspoň na druhotriednu kariéru bolo ohnutie chrbta a popretie samého seba.
Dozvuky aj v roku 1989/90 a dodnes
V rokoch 1989 – 1990 sa to prejavilo pomerne devastujúco. Schopní a charakterní ľudia neuverili, že nové zriadenie prinesie ten vysnívaný raj na zemi, a do verejného života sa zapojili len sporadicky.
Vytvorili tak priestor, aby sa vo verejnej sfére uplatnili nie najlepší, ale najdravší, často s vrodenými chybami chrbtice.
Nuž a tak sa nám dnes politické sféra vyprofilovala tak, že psychopati, táraji, podvodníci, bezškrupulózni maniaci nám ovládli verejný priestor a sú schopní potápať i potopiť akúkoľvek myšlienku.
Kapitulácia na čestnosť, charakter, dobré mravy, úcta k politickému oponentovi sú dnes už takmer nepredstaviteľné javy. Keď k tomu prirátame tradičnú vlastnosť Slovákov, ktorá neobdivuje ľudí schopných a vyčnievajúcich z radu, tak sa už niet čomu čudovať. A výsledok? Však sa pozrime okolo seba.
Nie šírenie rusofóbie, ale analýza našich vlastných zlyhaní po roku 1968 by mohla byť cestou, ako sa z našich zacyklených problémov dostať von.
Anton Hrnko
Ilustračné foto: SKsprávy/koláž
21. august 2025 10:40
