V jednom z posledných svojich statusov si Edo Chmelár dal na paškál Petra Weissa, toho Weissa, ktorého premiér R. Fico kŕmil na veľvyslaneckých postoch ako bábiku v perinke, len aby vyhovel veľkým a treba povedať aj nenaplneným ambíciám tohto večne v popredí boja za krajšie zajtrajšky stojaceho politika.
Zobkal a pritakával až do chvíle, keď sa dozvedel, že ho SMER a HLAS nebudú kandidovať za prezidenta Republiky. V tom momente sa pritakávač Peter zmenil na jedného z najostrejších kritikov R. Fica nie z ľavicových pozícií, čo by sa mohlo akceptovať, ale z krajne slniečkarských postojov, ktorými sa dovtedy neprezentoval. No veď hej, nenaplnené ambície zatemňujú rozum.
Nie však o tom chcem hovoriť. V svojom článku E. Chmelár tvrdí, že za zásluhu P. Weissa považuje to, že proti neoľudáckym tendenciám v KDH a SNS sa zasadil za schválenie zákona, ktorý ustanovil SNP za štátny sviatok Slovenskej republiky. Vraj tým sa ukotvila SR v demokratickom tábore Európy.
Neviem síce, čo chápe E. Chmelár termínom neoľudácky, ktorý je tak vágny ako niekdajšie socialistické označovanie Západu za zahnívajúci kapitalizmus, ale ak si tým myslí, že tieto dve strany chceli pri vzniku druhej nezávislej SR nadväzovať na režim tej prvej z rokov 1939 – 1945, tak sa hlboko mýli.
Každý, kto mal len kúsok politického citu, si v danej dobe uvedomoval, že nikto na svete by neuznal štát (na rozdiel od dneška v prípade Ukrajiny), na ktorého uliciach by pochodovali uniformovaní pandrláci vo vysokých čižmách.
Dôvod prečo poslanci KDH a SNS nehlasovali za tento zákon bol niekde úplne inde, ako si myslí bývalý poradca premiéra R. Fica.
Dôvod bol ten, že SNP rozdeľovalo a stále rozdeľuje slovenskú spoločnosť.
Nikomu hádam nemusím vysvetľovať môj postoj k SNP, ktorý bol vždy konzistentný, ale nemožno nevidieť skutočnosť, že mnohí ho spájali a spájajú so zánikom samostatnej slovenskej štátnosti a počas štyridsaťročnej histórie jeho osláv sa jeho význam menil viackrát ako je v roku ročných období.
Najviac sa však zdôrazňovalo, že bolo povstaním za obnovenie Česko-Slovenska, čo nebola presná definícia toho, čo sa na prelome rokov 1944/1945 na Slovensku dialo. Preto som navrhoval iné riešenie, ktoré práve KSS – SDĽ tvrdo odmietali.
Navrhoval som, aby sa za hlavný slovenský štátny sviatok vyhlásil 19. september . Pánovi Chmelárovi hádam nemusím vysvetľovať o aký deň ide. Išlo o prvé vyhlásenie „neodvislosti“, teda v dnešnom jazyku samostatnosti slovenského národa s požiadavkou na vlastnú samosprávu.
Dôvodil som, že tento sviatok by mohol spájať všetkých Slovákov , lebo stál na začiatku našich samostatných politických dejín. Mohli ho tak oslavovať tí, čo si vážili boj hurbanovských dobrovoľníkov v rokoch meruôsmych, mohli si ho pripomínať legionári, ktorí bojovali za slovenskú samostatnosť v spoločnom štáte s Čechmi, mohli si ho pripomínať bojovníci za autonómiu i hrdinovia zo SNP, nie tí, čo boli v zemiakových jamách, a potom si vybavovali výhody zo zákon č. 255.
Dnes však už viem, že tým, ktorým vtedy aj dnes slovenská samostatnosť prekážala/prekáža ako trň v päte, boj za slovenskú samostatnosť, kontinuita tohto boja a jeho zavŕšenie roku 1993 bol menej prijateľný ako akt, ktorý sa dá vždy vykladať aj ako povstanie proti vlastnému štátu.
Veď stále sa dá poukazovať – „Hej Slováci, však vy ste ten štát ani nechceli a keď ste ho mali, tak ste proti nemu povstali, tak načo vám je teraz!“
Žiaľ, treba povedať, že sviatky sú o symboloch . A symbol musí vyžarovať jedným smerom. Bolo prirodzené, keď historik J. Jablonický v 60. rokoch hovoril, že pohľad povstalca a pohľad gardistu na SNP sa nestretne, ale dnes sme v inej dobe.
Aj gardisti, aj povstalci sú už na pravde Božej, ale naše postoje sú možno ešte viac divergentné, ako v spomínaných šesťdesiatych rokoch, keď podľa iného historika Ľ. Liptáka aj gardisti boli hrdí na to, že bolo SNP. Teda, chýba nám jednotiaca myšlienka, ktorá by nás spojila do zástupu snažiaceho sa o jedno – (nie o odstránenie alebo udržanie R. Fica), ale o dosiahnutie „salus Populi“, teda všeobecného blaha ľudu!
O tom neoľudáctve si ešte pohovoríme neskôr.
Anton Hrnko
Ilustračné foto: A.Hrnko a E.Chmelár. Zdroj: SKprávy/facebook
27. august 2025 11:30
