Niektorí ľudia na Slovensku stratili akúkoľvek súdnosť a so zápalom prvých križiakov vedú svoje križiacke výpravy proti úspešnejším, ako sú oni, do „vojen“, kde konvencie alebo pravidlá sú úplne neznámym pojmom.
Žiaľ, do neúprosného mlynčeka likvidácie názorov oponentov sa dostal aj výklad slovenských dejín. Pochybujem, že existuje ešte jeden národ na svete, ktorý by si nechal tak špiniť na svojich predkov, na svoje dejiny ako práve Slováci.
Keby to robili príslušníci iných národov (čo sa tiež deje) dalo by sa proti tomu účinne brániť, ale v situácii, keď najväčšími „slovakobijcami“ sú sami Slováci , je zápas za zachovanie cti slovenského národa pred vlastnou tvárou a vlastnými dejinami čistý boj s veternými mlynmi.
Zaslepenci
To už Ján Kollár vedel, že „však času ten horší je člověk, jenž berlu železnou v těchto krajích na tvou, Slávie, šíji chopil. Horši nežli divé války, hromu ohně divější, zaslepenec na své když zlobu plémě kydá“.
Dlho som rozmýšľal, ako tieto aktivity, ktoré v reálnom svete mieria proti konkrétnym osobám a dejom v našej histórii, v skutočnosti však udierajú na základy, na ktorých stojí prítomnosť a budúcnosť slovenského národa.
Neprišlo mi na um nič iné ako to nazvať žumpalistikou, lebo len skutočný pracovník s fekáliami môže klesnúť tak nízko, že berie „berlu železnú“ a bije hlava nehlava na svojich predkov a prapredkov, bez ktorých obety za svoj národ by bol len „úbohou kožou otrockou“.
V poslednom období sa v snahe očierniť premiéra R. Fica dostal do krážov žumpalistiky aj G. Husák, ktorého význam sa „opovážil“ v svojom prejave pri príležitosti výročia SNP premiér spomenúť.
To, že ostrieľaní „ficobijci“ využijú každú príležitosť znevážiť premiéra, ktorý nezapadá do koncepcie sveta ich chlebodarcov v zahraničí, ma neprekvapilo. Prekvapil ma však postoj jednej aj mnou váženej profesorky, ktorá sa do tohto chóru pridala. Vraj bolo nedôstojné pri výročí SNP spomínať Gustáva Husáka . Moja otázka je jednoduchá: Ozaj?
Na Slovensku trpíme jednou neskutočnou sebabičujúcou vlastnosť. Nemáme sa radi, nevážime si sami seba a na národnú minulosť sa pozeráme staticky, nevieme ju vyhodnotiť v dynamike dejinného procesu, v korelácii vonkajších a vnútorných vplyvov.
Tak nám náš obraz vlastných dejín vychádza spôsobom, že ani náš najväčší nepriateľ by ho nebol schopný vytvoriť lepšie. Okrem M. R. Štefánika nemáme v našich dejinách osobu alebo osobnosť, ktorú by niekto z čudných dôvodov neokydal tou najväčšou špinou. Aj Štefánik sa do onej pozície dostal len preto, že mal smolu alebo šťastie, že nezasiahol do vnútornej slovenskej politiky.
Vykosťovanie dejín – dejiny bez ľudí
Na Slovensku akýkoľvek verejný činiteľ môže urobiť tisíc dobrých skutkov, ale stačí, aby urobil jedno zlé rozhodnutie alebo sa dostal do zlej spoločnosti i bez vlastného pričinenia a na tisíc dobrých skutkov sa zabudne a hovorí sa iba o jeho zlyhaní.
Takýmto spôsobom sme si absolútne vykostili dejiny a tak sa dostávame do situácie podobnej v päťdesiatych rokoch, keď sa každoročne oslavovalo „hrdinské“ Slovenské národné povstanie, ale všetci organizátori povstania buď bručali „za katrom“ alebo v ohrození života ušli do cudziny; povstaleckí dôstojníci rovnako hnili za mrežami a niektorí partizánski velitelia odvisli alebo sa pripojili k povstaleckým dôstojníkom.
Ale povstanie bolo hrdinské a bolo ho treba oslavovať. Tomu sa hovorí dejiny bez ľudí, čo je hlavným spôsobom nášho prístupu k tomu, čo podľa jednej Veroniky neexistuje.
Ale vráťme sa k pôvodnej otázke, je treba G. Husáka pripomínať pri príležitosti SNP? Myslím si, že každý nezaslepený človek musí na túto otázku odpovedať kladne. Bol to práve G. Husák, ktorý dal SNP obsah, ktorý môžeme dnes oslavovať.
Povstanie bolo predovšetkým ozbrojené vystúpenie slovenských vojakov proti pokusu nacistického Nemecka okupovať Slovensko. Na tomto boji sa však mnohí chceli priživiť. Boli to predovšetkým stúpenci E. Beneša, ktorí okamžite vyhlásili „Československú republiku“ a boli ochotní Slovensko vydať napospas Benešovým konceptom zničenia slovenského národa.
Ale bol tu aj prevažujúci prúd v komunistickom hnutí, ktorý vôbec nebol nadšený z možnosti obnovy ČSR a snívali o „Sovietskom Slovensku“. Bola to len neskutočná húževnatosť a politická schopnosť G. Husáka, ktorý eliminoval ako čechoslovakistov, tak aj „snílkov“ o boľševickom raji na Slovensku.
Bol to on, kto dal SNP obsah, na ktorom bola neskôr založená Slovenská socialistická republika, ktorá v demokratických pomeroch musela vyústiť do samostatného suverénneho štátu. Na tomto fakte nič nezmenia ďalšie osudy G. Husáka.
Na záver otázka pani profesorke. Skutočne si myslíte, že osud vášho otca (postihnutého normalizáciou) i Váš osobný by bol lepší, keby sa k moci v štáte po invázii Varšavskej zmluvy ujali D. Kolder, M. Jakeš alebo V. Biľak?
Tí by sa neuspokojili len s previerkami a vylučovaním zo strany. Ich koncept ďalšieho postupu sa skôr ponášal na ten z päťdesiatych rokov ako tomu, čo u nás nastalo za G. Husáka. Pozerajme sa na dejiny komplexne a nevytrhávajme z nich len to, čo nám pasuje.
Anton Hrnko
O autorovi: PhDr. Anton Hrnko CSc. je historik, bývalý politik, poslanec, zakladateľ obnovenej najstaršej strany Slovákov – SNS
10. september 2025 05:57
