Hádam nikto neopísal tak dokonalé dušu slovenského malomeštiaka ako Ján Chalupka. Ani takmer po dvesto rokoch sa nič v našom Kocúrkove alebo krajine, kde sa Tesnošilová Anička žení a Honzík vydáva, nezmenilo.
Ako vtedy, aj dnes je tu všetko naopak. A nielen to. Nevzdelanosť, samoľúbosť, bohorovnosť a najmä predkláňanie sa pred „vyššou mocou“ spojené so službičkovaním cudzím tu bujnejú ako huby po daždi.
V našom Kocúrkove je všetko možné, teda z hľadiska formálnej logiky naopak.
V parlamente sa pretŕčajú ako zástupcovia ľudu osoby, ktorých vzdelanie je veľmi pochybné, ale najmä nemajú ani šajnu o tom, čo je to slovenský národ, aké sú jeho dejiny, o čo sa naši predkovia snažili, čo dosiahli, čo zbabrali, na čo treba nadväzovať, ale predovšetkým kam Slovensko posunúť.
Ako chcú napĺňať svoje poslanie, keď o Slovensku nemajú ani šajnu!
Na druhej strane však, tak ako Chalupkovi Kocúrkovčania vtedy často bezmyšlienkovite a neadekvátne maďarizovali svoju reč, tak ich dnešní potomkovia sa hlboko predkláňajú pred všetkými mocnými tohto sveta, „mondokujú“ bezmyšlienkovite a často bez pochopenia zmyslu ich naratívy, v ktorých opis prekrásneho nove sveta A. Huxleyho je reálnejší ako ich vízia krajších začiatkov (komunistický výmysel) obohatených o zelený údel, ktorý tomu pridali dnešní neomarxisti.
Dnešní Tesnošilovia úplne prevrátili zmysel existencie normálnej spoločnosti.
Kam sme to dospeli, keď masový vrah je hrdinom a človek, ktorý sa snaží pre krajinu niečo urobiť i keď možno s chybami, sa stáva postavou, proti ktorej sa vedie nenávistná kampaň. Opozícia , ktorá by mala ukazovať inú cestu, ako sa dopracovať k blahu spoločnosti, v programovej prázdnote vie dať len jeden racionálny cieľ – odstrániť existujúcu vládu.
Čo bude na druhý deň, čo by chcela po odstránení aktuálnej moci urobiť, o tom nemá ani šajnu. Ale ono je to už tak, pre sluhov cudzej moci je úplne irelevantné, čo sa stane so slovenskou krajinou .
Pre nich je dôležité, aby na Slovensku nevládol nikto, kto by mohol mať snahu o obmedzenie moci cudzích.
V našom Kocúrkove sme už akceptovali, že kradnúť štátne prostriedky, resp. ich rozdávať je úplne normálne. Len ich musí kradnúť ten náš. Ak to kradne niekto z druhého brehu, tak je to väčší zločin ako Černákove vraždy.
Usvedčený zlodej z našej strany, je poctivec, ktorého chce druhá strana neoprávnene poškodzovať. Také relativizovanie práva a používanie nie už rozdielnych metrov, ale kilometrov si nedokázal predstaviť ani J. Chalupka. Ani autor Kocúrkova si nedokázal predstaviť situáciu, že evidentný psychopat bude predstavovať vážnu politickú silu, že človek, ktorý odzbrojí SR, bude obviňovať predstaviteľa rezortu, ktorý odzbrojil, za neschopného, lebo nevie zabezpečiť obranu krajiny.
Vykrádači špajzy
Nepatrí sa niekoho obviňovať z hlupáctva, ale ani pred dvesto rokmi by sa do verejnej funkcie nemohol dostať človek, ktorý nemá ani základnú znalosť o fungovaní spoločnosti. Ako môže niekto pri zmysloch požadovať vyhlásenie generálneho štrajku, proti absolútne legitímnej vláde len za to, že plní svoj program?!
No úplne dno je, keď niekto vyprázdni špajzu štátneho rozpočtu tak, že v nej nie je ani na základné fungovanie štátnych inštitúcií, obviňuje niekoho, kto sa do tej špajze snaží niečo zabezpečiť, z ožobračovania obyvateľstva.
Obyvateľstvo ožobráčili predsa tí, ktorí tu špajzu vyprázdnili, nie tí, ktorí sa do nej snažia niečo opäť dostať. Okrem toho, že mali podľa svojich tvrdení o 9 mld. Eur viac (predsa toľko kradol ročne zo štátneho rozpočtu SMER), urobili sekeru o ďalších 24 mld. navyše.
Pritom neodovzdali kilometer diaľnice alebo nejakú väčšiu verejnú stavbu. A také naše, kocúrkovské je, že na takúto návnadu sú schopní dostať na námestie ľudí, ktorí sú presvedčení, že tá špajza nebola vykradnutá!
Čo teda odporučiť dnešným naším Tesnošilom? Myslím si, žeby si mali uvedomiť, že nehrajú na javisku ochotníckeho divadla, ale že ich úlohou je spravovanie štátu, teda nášho spoločného majetku.
Slovensko je síce politicky hlboko rozdelené, ale je len jedno! Úlohou opozície, tých našich Honzíkov je Slovensku nie škodiť, ale navrhovať cesty a spôsoby, aby sa tu lepšie ľuďom žilo. Naše Aničky naopak by mali svoje lakte rozťahovať len do tej šírky, aby na úzkej ceste okolo nich mohli prejsť aj druhí.
Anton Hrnko
O autorovi: PhDr. Anton Hrnko, CSc. je slovenský historik, expolitik a bývalý poslanec NR SR.
Ilustračné foto: Pixabay
26. september 2025 05:55
