Tragédiou nášho národa je, že zväčša nám vládnu, učia, vzdelávajú a informujú nás ľudia s absolútne nie slovenskými, ak už nie otvorene protislovenskými názormi.
Ľudia s cudzou dušou (najmä tí, ktorých vzdelali západné univerzity) a často i s „cudzím telom“. A naďalej krivia naše dejiny „bratia“ spoza Moravy. Na webe sa objavujú krátke videá s českým výkladom slovenských dejín – napríklad pod názvom SLOVENSKÝ STÁT – histórie slovenské státnosti, pod ktorým je podpis autorskej dielne: Megova histórie.
V zlomových bodoch ide o skreslenie slovenských dejín podobne, ako ich skresľujú súčasní historici, pracujúci v Historickom ústave SAV. Nedávno som tomuto ústavu prepožičal názov Slovenskú históriu ignorujúce pracovisko – SHIP.
Autor sa hneď na začiatku pýta, či je pravda, že Slováci sú „tvrdí Maďaři“, alebo na to iba zabudli? Pritom vieme, ktorí chceme vedieť, že
jednou zo základných téz Masarykovi slúžiacich rektorov bratislavskej UK (Chaloupecký, Pražák) bola dehungarizácia slovenských dejín, teda odobratie nám 800 – 900 rokov našej minulosti, ktorú sme vďaka týmto vykladačom našich dejín odovzdali Maďarom.
Zapadajú do toho reči okolo otvárania „tajomnej obálky“ s bizarným odkazom tatíčka TGM, ktorý jeho syn Ján zachytil symbolicky v angličtine. Tá obálka potvrdila, kto nám vládol v rokoch 1918 – 1937. A ako vládol, keď rok a čosi po jeho smrti sa „jeho“ republika rozpadla.
Zatiaľ čo každého človeka so slovenskou dušou zaskočilo označene Andreja Hlinku za hlupáka, známy všeznalec Eduard Chmelár sa priznal: „Nikdy som sa netajil tým, že Masaryk bol mojím najobľúbenejším prezidentom. A to napriek všetkým výhradám, ktoré sformuloval už Lev Nikolajevič Tolstoj, ktorý si viac obľúbil bezprostredného Štefánika ako elitárskeho Masaryka“.
Masaryk: Niet slovenského národa
Ten Masaryk, ktorý sa o Tolstom vyjadril, že „byl osobně zlý“. Ten Masaryk, ktorý bol v Rusku práve počas októbrovej revolúcie a dal 200 tisíc zlatých rubľov Rusovi Savinkovovi údajne na literárnu činnosť. Savinkov však na súde tvrdil, že na podporu terorizmu, že on za ne kúpil aj zbraň, s ktorou strieľala Fany Kaplanová na Lenina.
Ten Masaryk, ktorý francúzskym novinám oznámil: „Niet slovenského národa. To je len výmysel maďarskej propagandy. Zakladáme na Slovensku školy. Musíme počkať na ich výsledky. O jednu generáciu nebude rozdiel medzi dvoma vetvami nášho národa.“ (Le Petit Parisien 14. 9. 1921).
Podľa Chmelára narážal TGM na rok 1919, kedy „Hlinka svojou márnomyseľnosťou existenčne ohrozil vznikajúci česko-slovenský štát“. Tou „márnomyseľnosťou“ bola jeho cesta na poľský pas (domáce úrady mu totiž na pokyn TGM odmietli vydať cestovný pas) do Paríža na mierovú konferenciu s Pittsburskou dohodou, ale aj s listom od Štefánika, adresovanom americkému vyjednávačovi Bonsalovi. Ten list uverejnil v Slove Leopold Moravčík v článku Čudná Hlinkova cesta do Paríža (2019): „Urobte to, čo môžete pre mojich priateľov. Dúfam, že sa k nim čoskoro pripojím v Paríži. Ak je to možné, zabezpečte im stretnutie s prezidentom alebo plukovníkom. Môžem sa zaručiť za absolútnu pravdu vyhlásení, ktoré sú oprávnení urobiť“.
Zrejme by sa stykmi „hlupáka“ Hlinku so Štefánikom mali zaoberať naše profesionálne historické pracoviská, zistiť aj to, ako sa list od Štefánika dostal k Hlinkovi. Všimnime si: Štefánik sa chcel „pripojiť“ k Hlinkovi v Paríži – neumožnili mu to (lietadlo s ním padlo…). A o akejsi „rovnomyseľnosti“ Hlinku a Štefánika sa vyjadril český novinár, Masarykov človek Peroutka v časopise Přítomnost takto: „Kdyby dnes Štefánik žil, dělal by Hlinku.“
Čo vlastne robí HÚ SAV?
Pritom Chmelár tvrdí, že „autonómiu nežiadal ani Štefánik, dokonca bol striktne proti demokratickému zriadeniu na Slovensku“. Rozumiete tomu? Ja nie. Predsa Štefánikovo lietadlo padlo (zostrelili ho) nie pri Prahe, ale pri Bratislave, kam letel s myšlienkou stať sa slovenským viceprezidentom.
A vrchol cynizmu, či len neinformovanosti? Údajne Hlinka prosil Masaryka o arcibiskupský post. Pravda je však opačná: keď Rím požiadal o súhlas, aby mohli vymenovať práve Hlinku za prvého slovenského biskupa, Edvard Beneš vytkol nunciovi Micarovi: „Hlinka a biskup? Jenom přes mou mrtvolu! Proč pápež neveme v potaz jména kněží, jejž navrhuje naše vláda? Monsiňore, já vím, že momentálně velká většina našich daňových plátců jsou zatím ještě katolíci, no jestli Řím neveme v potaz naše mínění, já dam pozastavit státní přispěvky na církev! Berte to vážně na vědomí.“
Micara reagoval, že cirkev počas dvadsiatich storočí, ktoré má za sebou, už prežila aj inakšie búrky, a „my (Vatikán) sme istí, že prežije aj vašu republiku.“ Andrej Hlinka sa biskupom nestal. „Hlinkovci nesmí být biskupi“, poznačil si TGM programovo do notesa v septembri 1919, a hrubo podčiarkol slovo „Hlinkovci“.
Nuž Hlinka. Slovenskí „všeznalci“ len ťažko prehltli, že na slovenskej tisíckorunáčke sa v roku 1993 objavil práve Hlinka. Keď ma odvolávali z funkcie viceguvernéra pre „nekompetentnosť“, na moju otázku „prečo som nekompetentný“ mi Peter Weiss (ktorého v súčasnosti „všeznalec“ kritizuje) odvetil: „Čuduješ sa, veď si dal na tisíckorunu fašistu Hlinku“. Takže tak. Politikov so slovenskými srdcami nesmeli sme a nesmieme mať radi. Napokon, o čom je to teraz?
Uzavrime Tolstého myšlienkou: „Sloboda sa nedosahuje hľadaním slobody, ale hľadaním pravdy.“
Marián Tkáč
Ilustračné foto: SKsprávy/koláž
8. október 2025 05:55
