Hovorí sa, že psí hlas do neba nedoletí. Napriek tomu psy/psi neustále štekajú, čo ak náhodou. Tak doletela ku mne jedna sťažnosť z budovy na Hlbokej ceste v Bratislave, ktorá bola kedysi za slovenského štátu postavená pre Obilnú spoločnosť pre Slovensko (obilný monopol), neskôr slúžila Ústrednému výboru KSS a dnes si myslím, že je dôstojným sídlom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Ale poďme od začiatku.
Jedna dáma s povesťou „najmúdrejšej“ slovenskej političky sa kedysi vyjadrila, že Slovensko nemá dejiny. Nuž, dejiny majú aj dinosaury, žaby – rosničky, prečo by nemali mať dejiny aj Slováci.
Ale viete, na Slovensku je to tak, keď politik povie, že niečo neexistuje, tak to neexistuje. A aby mal politik pravdu, musí sa realita prispôsobovať. Slováci sú hádam jediným národom na svete, ktorý nielen vidiečanmi, ale najmä duchovne neobsadil svoje hlavné mesto. Keď sa pohybujete po Budapešti, po Prahe alebo Varšave, tak na každom kroku narážate na sochy, pamätné tabule i iné pripomienky na slávne osobnosti z národných dejín, aby všetkým „Urbi et Orbi“ hlásali, že toto mesto je naše, že je to „caput regni“ nás Maďarov, nás Čechov, nás Poliakov…
V slovenskom hlavnom meste by ste hádam na prstoch oboch rúk spočítali výtvarné zobrazenie niektorej významnej osobnosti z dejín Slovenska. To, že o nich V. R. nevie, nie je ich chybou. Je to len dôsledok jej neskutočnej ignorancie a ľahostajnosti k poznaniu.
Ale aj keď sa už v Bratislave popri „čumiloch“, prototypu jedného zo súčasných slovenských politikov (Schöne Naci) a podobných „dejinných“ atrakcii objaví aj skutočný dejateľ, tak ho rýchlo treba odstrániť alebo aspoň premiestniť na iné menej významné miesto.
Nie je to tak dávno, čo určitá skupina chcela odstrániť z Námestia Ľudovíta Štúra jeho sochu, ktorú si proti vôli Prahy a za jej ostrého škrípania zubov dovolili začiatkom 70. rokov (už po federalizácii) postaviť v centre Bratislavy vtedajší predstavitelia Slovenska. Chcem veriť, že Mareka Čulena neodstránili z miesta nad Námestím slobody preto, že v „Prešporku“ nemajú čo hľadať Slováci, ale skutočne preto, že bol predstaviteľ do dneška nepatriacej ideológie. Vyjadríme sa, keď uvidíme, čo postavia na jeho miesto!
Teraz už k meritu veci. Doletel ku mne hlas z ministerstva zahraničných vecí s prosbou o zaujatie stanoviska. Slovenská zahraničná politika sa síce v modernej dobe osamostatnila až 1. januára 1993, ale určite nestavala na zelenej lúke. Zahranično-politické aktivity Slovákov sa tiahnu celými našimi dejinami, hoci väčšinu histórie slúžili záujmom predstavených štátov, v ktorých Slováci žili.
Nie je mojím cieľom presviedčať V. R. o významnom zástoji mnohých Slovákov v dejinách strednej Európy, ani o množstve tých, ktorí vstúpili s úspechom do diplomacie. Predsa si dovolím aspoň troch spomenúť.
Z hĺbky dejín popri Gorazdovi si zaslúži spomenúť aspoň Ctibor zo Ctiboric a na Beckove (ináč autor prvého zachovaného listu napísaného v slovenčine), ktorý ako šľachtic zo „Slovenskej krajiny medzi Moravou a Tatrami“ v mene uhorského kráľa Žigmunda výrazne zasiahol do priebehu Kostinckého koncilu (1414 – 1416).
Rovnako je pripomenutia hodná misia Daniela Krmana ml ., ktorý sa z poverenia Františka II. Rákociho vydal na diplomatickú misiu k švédskemu kráľovi Karolovi XII. a ktorý pri svojom poverení zažil aj totálnu porážku švédskych vojsk pri Poltave roku 1709.
Pri výstavbe nového ministerstva si jeho budovatelia chceli pripomenúť skutočnosť, že Slovensko nespadlo z neba 1. januára 1993, ale že aj v diplomacii má na čo nadväzovať. Samozrejme, nešli do dávnej minulosti, ale pripomenuli si v reprezentačných priestoroch, kde sa vítajú zahraniční návštevníci, významné slovenské osobnosti, ktoré sa nezmazateľne zapísali do našich moderných dejín.
Plakety od akademických umelcov Alexandra Viku a Róberta Jančoviča zobrazujúce Milana R. Štefánika, Štefana Osuského, Jána Papánka a Vladimíra Clementisa zdobili steny miestnosti.
Niežeby sa nedal výber spochybniť, ale to, čo vykonali pre našu diplomaciu, je nespochybniteľné. Určite bolo treba galériu rozširovať, nie zrušiť.
Predchádzajúci minister a príležitostný vlastenec, ako ho označil sťažovateľ, Ivan Korčok asi v snahe verifikovať vyjadrenie V. R., svojej kolegyne z vlády dal uvedené plakety odstrániť. Však načo pripomínať niečo, čo neexistuje, všakže? Niektorí zamestnanci ministerstva boli presvedčení, že nový minister plakety inštaluje späť. Dodnes sa to nestalo.
Nevidím však chybu v ministrovi. Nemému decku ani vlastná matka nerozumie. Asi by mu to mal niekto pripomenúť. Aby plakety z bronzu neskorodovali ako onehdy známe platinové sitká a nepredal ich niekto do šrotu s výrazne podhodnotenou cenou. Však bronz by sa mohol niekomu hodiť.
Anton Hrnko
Ilustračné foto: SKsprávy
21. október 2025 05:55
