Dnes by mal Ľudovít Štúr (28. október 1815 – 12. január 1856) neuveriteľných 210 rokov. Prečo tá hyperbola? Pretože nielen Štúrov nehynúci odkaz, ale aj inšpirácia do života a na realizáciu jeho myšlienok pre národ, ale aj svet, stále žijú. K tomuto článku ma vyprovokoval jeden diskutujúci k statusu o výroku Marka Twaina na noviny.
Vždy ma totiž napáli šírenie inferiórnej malosti slovenskej. Bol to práve Štúr a štúrovci, čo dokázali zlomiť najsilnejšie články reťaze našej údajnej slovenskej malosti. Pritom stihli aj vtedajší vlak a založili (na povolenie uhorských úradov čakali takmer štyri roky, sic!) Slovenskje národnje noviny (1.8.1845), kde vyšiel aj programový článok Štúra „Čo chceme s novinami našimi“.
Túto zásadnú otázku si v širšom aktuálnom rozmere (čo chceme s médiami našimi), kladiem denno-denne. Pretože dnes tzv.mainstreamové médiá nie sú „naše“: prevažne ani majetkovo, ani obsahom a zámerom.
Preto by som každému novinárovi odporučil povinné čítanie tohto Štúrovho úvodníka, pretože jeho filozoficko-politologický text nemá chybu a anglosaská „žltá tlač“ v Amerike, pred ktorou Mark Twain , o generáciu mladší, chcel brániť Američanov (aj dnes by ich bolo treba) sa s ním nedá vôbec porovnať a musela by sa červenať.
Je tu predsa len jeden zásadný rozdiel.
Kým Twain chcel chrániť Američanov pred novinármi a médiami, Štúr chcel chrániť národ práve národnými novinami a aj sa mu to darilo
viď neskoršie ohlasy Bjørnstjerne Martinius Bjørnsona či Scotusa Viatora na medzinárodnom poli.
A dnes? Korporátne mainstreamové médiá a režimoví angažovaní novinári robia všetko proti národu a slobode slova a slobode názoru, pretože pretláčajú ako propagandisti zas len jeden názor a slúžia navyše aj cudzím záujmom.
V tom článku je inšpiratívne volanie Štúra po šľachetnosti, životnej kráse, nádeji, obetavosti, národnom rozvoji a smerovaniu národného celku (spoločnosti) k dobru:
„… i my sa k vyššiemu ľudskému životu chápeme a to, čo je šľachetnejšie, krajšie v živote ľudskom, i my prijímame; majme tú nádej, hovorím, že nám ona nielen neodoprie to, čokoľvek k rozvitiu sa nášmu potrebovať budeme, ale že nám ona to popraje, veď i my sme jej synovia, a to verní, veď bez nás vlasť naša ako celok nemôže do dobrého stavu vonkoncom prísť, nemôže ako celok rozkvitnúť.“
Za slovenskú pravdu do väzenia
A naši slovenskí národniarski novinári si veru odsedeli za svoj boj za slobodu slova a slobodu národa svoje vo väzení. Napr. Ambro Pietor , redaktor Národných novín v Martine, aktívny obranca slovenských národných práv. Pre údajné poburovanie bol za články s ďalšími národovcami prenasledovaný a väznený v B. Bystrici. (1868). A keď po prepustení prišiel vlakom do Martina, režim zatvoril tých, ktorí ho prišli privítať. Až tak sa vládnuca moc a maďarská iredenta báli novinárskeho slova.
Naši vôbec nesedeli v tom 19. storočí za bučkom a vyrovnali sa adresnou kritikou pomerov tým americkým žurnalistom, ba ich aj predbehli ušľachtilým zmyslom. Preto za novinársku činnosť prenasledovali a väznili mnohých ďalších (napr. Milana Hodžu, Ivana Dérera…)
Keď v novembri 1841 píše Štúr list Michalovi Miloslavovi Hodžovi, vysvetľuje mu aj potrebu Slovákov mať svoje noviny:
Naostatok ti oznamujem, že za všetko chcem mať noviny… Udrela hodina v národe našom novinám, prebudilo sa povedomie jeho národné, politické a my vydáme noviny…
Povolenie dostal až v roku 1845, keď sa so žiadosťou obrátil priamo na panovníka Ferdinanda V.
Aktuálne analogickú novinársku nemainstreamovú kritiku k dnešnému dianiu nájdeme u Ivana Dérera v článku Hyeny chcú vojnu (pozn. 1.svetovú). V ňom označil vojnových štváčov (súčasný anglosaský vojensko-priemyselný komplex, ktorý na vojne najviac zbohatne) za hyeny, ktoré žijú z mŕtvol a chcú, aby po vyhladzovacej vojne proti Srbsku teror postihol nemaďarské národnosti v Uhorsku a v krajine sa úplne zlikvidovali základné občianske slobody.
Len aby ste boli v ostrom obraze, za tento článok martinský župan zastavil Národného hlásnika a jeho zodpovedného redaktora Jozefa Gregora – Tajovského , ako aj autora článku Ivana Dérera , dal uvrhnúť do vyšetrovacej väzby. (aktuálne by ich režimoví propagandisti nazvali „dezinformátormi“, „kremeľskými agentmi“ a pod.)
Dérera potom aj odsúdili pre “prečin poburovania proti triedam“, a Jozefa Gregora – Tajovského po dlhom šikanovaní z väzenia prepustili. Oboch však ako “politicky nespoľahlivých“ eskortovali do vojenského väzenia v Bratislave a urýchlene poslali na front.
Niečo ako niekdajší výrok exministra J. Naďa, že pošle odmietačov povolania do vojny poslať na front kopať zákopy… Ako vidíme, časy sa menia, ale mentálne šovinistické a totalitné nastavenia u ľudí ostávajú.
Nakoniec z predmetného prvého článku Štúra v SNN – tiež s apelom na súčasnosť:
Slabý len vždy narieka a na druhého bedáka, mužný si pevne na svoju postať zastane a na nej svoju prácu vykonáva a z nej sa odstrčiť nedá. Musíme teda poznať najsamprv samých seba, naše slabosti, naše chyby, viny a zlosti, ak ďalej sa chceme dostať, ak máme chuť k práci a k životu a ak si do radu iných národov vo vlasti našej zastať mienime.
Majme tú nádej, že nám naša vlasť, keď bude vidieť, že neležíme viac ako klát na ceste, že neživoríme len telesne, ale že sa i my k vyššiemu ľudskému životu chápeme a to, čo je šľachetnejšie, krajšie v živote ľudskom, i my prijímame; majme tú nádej, hovorím, že nám ona nielen neodoprie to, čokoľvek k rozvitiu sa nášmu potrebovať budeme, ale že nám ona to popraje…
Veru tak, aj dnes si národ musí vybrať ľudí a politikov múdrych, rozhľadených, odvážnych, znalých vecí a pomerov a ochotných biť sa za národ a slúžiť vlasti na 1. mieste a nie cudzím sa do zadku strkať, nie memorovať ich prázdne floskuly, pred ktorými chcel už v 19. storočí Američanov ubrániť Mark Twain a rovnako nepotrebujeme narcisov nahľadených len do seba či dokonca karieristických psychopatov pri riadení už vlastného štátu. Len takto sa nám bude dariť a určite by sa aj Štúr potešil, keby na Slovensku konečne opäť bod zlomu nastal. Kvalitatívny, aj kvantitatívny.
Áno, priatelia, aj neprajníci národa, aj toto je dedičstvo Ľudovíta Štúra, ktoré stále aj po 210-rokoch od jeho narodenia oduševňuje a inšpiruje skutočných vlastencov.
Ak sa pýtate, akýže to sú tí „skutoční vlastenci“ a národovci, tak jednoznačnú odpoveď tiež zanechal Štúr – sú to tí, čo sa vedia pre národ a jeho záujmy obetovať . A tak potrebujeme nielen ako Ľudovít Štúr múdrych Slovákov, ale aj obetavých, lebo takejto sile ducha nič neodolá a prekoná všetky prekážky, ktoré aj dnes nielen cudzí, ale, žiaľ, aj „domáci“, hádžu vlastným, vlastnému národu pod nohy, len aby nemal hrdé sebavedomie a odvahu kráčať suverénne vlastnou cestou a zvrchovane si plniť vlastné slovenské aj slovanské poslanie.
Ľudovít, my, skutoční vlastenci, národniari, národovci, rodoľubi vďačne spomíname na teba, na tvoj život, aj tvoj nehynúci odkaz pre nás. Ešte veľa práce nás čaká na roli národa dedičnej.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Zastupuje ako podpredseda bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III. odboj, je členom Slovenskej asociácie novinárov a čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.
Ilustračné foto: Ľ. Štúr. Zdroj: matica
28. október 2025 05:58
