Opäť sa šíri glorifikačná propaganda na prvú ČSR (28. október 1918). Dosť ma rozčertil naratív o údajnom „dedičstve“ a „majáku demokracie“. Tiež prázdne floskuly o „rovnoprávnosti“ dvoch štátotvorných národov.
Realita je taká, že Slováci sa dostali z maďarizačného dažďa pod čechoslovakistický odkvap a dýchalo sa a rozprávalo lepšie. Ale… o akej „demokracii“ to všetci neuvažujúce hlavy hovoria?
O tej, kde rozhodol jeden samozvaný orgán v Prahe bez legitímnych zástupcov slovenského národa? Toho, o ktorom „tatíček“ Masaryk povedal, že „neexistuje“ a že je to len výplod „maďarskej propagandy?“
Ako môže byť rovnoprávnosť a demokracia bez subjektu práva na sebaurčenie? O akej rovnoprávnosti tu zas prepisovači histórie tárajú, keď väčšinu lukratívnych a kľúčových úradov, učiteľské posty, ale aj teplé miestečka vo verejnej správe obsadili aj na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi (autonómna oblasť ČSR, dnes okupovaná Ukrajinou, nástupcom Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky bývalého ZSSR)?
A ako nazvať bratský presun s demontážou asi 600 výrobných podnikov zo Slovenska do českých zemí, keďže Slovensko bolo najpriemyselnejším krajom bývalého Uhorska či snahu úplne potlačiť slovenčinu cez nové Pravidlá slovenského jazyka, vypracované českým (!) jazykovedcom Václavom Vážnym?
Prečo na údajnom „majáku demokracie“ stroskotala Pittsburská dohoda, ktorá mala zabezpečiť a garantovať skutočnú rovnoprávnosť Čechov a Slovákov? Mimochodom ktorú opäť „veľký demokrat“ T.G.Masaryk spochybnil a poprel? Čo bolo demokratické na uväznení Andreja Hlinku vo väzené na Mírove len preto, že sa dožadoval naplnenia tejto zmluvy o rovnoprávnom postavení a autonómii Slovenskej krajiny?
A bolo tam ešte dosť čiernych ale dokonca aj krvavých škvŕn v tomto vraj „spoločnom štáte“, hoci v skutočnosti sa Praha pozerala na ČSR ako na „obnovenie Českého kráľovstva“… Nebyť ideológie čechoslovakizmu, pražského centralizmu, šovinizmu a nadradenosti o „staršom (sic!) bratovi či politickej krátkozrakosti českých politikov, najmä Masaryka a Beneša (neskôr agenta KGB, Reg.číslo 35), nad ktorými navyše visí otáznik nad zostrelením lietadla a zabitím generála Milana Rastislava Štefánika, mohli by sme povedať, že Slováci zakotvili svoju loď smerujúcu k plnohodnotnej štátnej suverenite v prechodnom (tzv. zimnom prístave), kým slovenský národ vyhlásil (dvakrát) vlastnú Slovenskú republiku.
Napriek týmto škvrnám sú nám Česi nespochybniteľne, minimálne jazykovo a kultúrne, bližšie, než všetky ostatné národy. Ale to nemôže zakryť temné stránky spolužitia v spoločnom štáte, aj keď to nepochybne tvorí historický a politický základ pre aktuálny reštart fungovania V4 (alebo V3+) a modelovanie stredoeurópskej identity, ktorú sa snaží Západ pohltiť.
Rafael Rafaj
O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Zastupuje ako podpredseda bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III. odboj, je členom Slovenskej asociácie novinárov a čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.
Ilustračné foto: SKsprávy
29. október 2025 05:56
