„Nem, nem, soha“ – Nie, nie, nikdy. – Hlavné heslo maďarskej revizionistickej politiky po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1919.
Sú dni, ktoré sa do dejín národa vryjú hlboko do duše, k takým v roku 1938 patril 2. november, deň kedy Slovensko stratilo takmer štvrtinu územia. V žiadnom prípade nechcem jatriť staré rany. Hovorí sa čo bolo, bolo. Avšak historia magistra vitae , preto nezabúdajme a pamätajme.
Historické vzťahy Slovákov a Maďarov v 19. storočí
Zásadný obrat v maďarsko-slovenských vzťahoch nastal po roku 1867, tzv. rakúsko-uhorským vyrovnaním . Rakúske cisárstvo bolo decembrovou ústavou rozdelené na dva štáty, Rakúsko (Predlitavsko) a Uhorsko (Zalitavsko). Oba štáty boli spojené osobou panovníka a spoločným ministrom zahraničia, vojny a financií.
Dve dekády pred „vyrovnaním“, zásluhou vynikajúcich osobnosti okolo Ľudovíta Štúra, bola v roku 1843 kodifikovaná spisovná slovenčina, v máji roku 1848 prijali štúrovci zásadný politický program Žiadosti slovenského národa, v tom istom roku bola založená prvá Slovenská národná rada, v roku 1862 vzniklo prvé slovenské gymnázium a o rok neskôr národná ustanovizeň Slovákov – Matica slovenská.
Emancipačný proces národného uvedomenia začal po roku 1867 pomaly vyhasínať. Maďarské politické špičky začali raziť „jednotu“ uhorského, v ich ponímaní maďarského národa .
„Egy nemzet, egy hazal“ , čiže „jeden národ, jedna vlasť“, bolo jedno z hesiel maďarskej supremácie v Karpatskej kotline. Maďarizácia sa týka všetkých „národností“ v Uhorsku, najviac na ňu doplatili Slováci.
Medzi rokmi 1874-75 uhorská vláda zrušila všetky tri gymnázia a nakoniec aj Maticu slovenskú. Uzatvorenie týchto inštitúcií sa nieslo na vlnách protislovenskej propagandy, a tzv. panslavizmu. Šovinizmus a kultúrna nadradenosť Maďarov sa niesla na heslách“ “A haza egységes, a nyelv egységes legyen.“ ( „Vlasť je jednotná, nech je jednotný aj jazyk!“). „A nemzetiségi iskola az állam ellensége. („Národnostná škola je nepriateľ štátu.“). Matica a pánszláv agitáció fészke („Matica je hniezdom panslavistickej agitácie.“).
Majetok matice bol zhabaný a finančnú základinu poskytla uhorská vláda Uhorsko-krajinskému slovenskému vzdelávaciemu spolku na pomaďarčovanie Slovákov. Maďarizácia vyvrcholila v roku 1907 školskými zákonmi grófa Apponyiho , ktoré sa týkali maďarizácie ľudových škôl. Udalosti v Černovej, pri ktorej maďarskí žandári zabili 15 ľudí, len dokresľujú mizériu slovenského národa v tej dobe.
„Trianonská krivda“ v maďarskej propagande
V roku 1920 bola podpísaná Trianonská mierová zmluva, ktorá zaväzovala uznať nové medzinárodné hranice medzi Maďarskom a nástupníckymi štátmi. S týmto stavom sa maďarská vládnuca trieda nedokázala zmieriť.
4. jún, deň podpisu, bol doslova čierny dňom a národnou tragédiou, a cirkev a vláda ho vyhlásili za „deň národného smútku.“ Heslá ako: „Spravodlivosť pre Maďarsko“ , „Trianonská krivda“ , „Csonka Magyarország nem ország“ („Okyptené Maďarsko nie je štát!“) a „Mindent vissza!“ („Všetko naspäť“) sa stali rozhodujúce pre nasledujúce dve dekády maďarskej revizionistickej politiky.
Maďarská propagandistická mašinéria reagovala okamžite. Po podpise Trianonu rozvinula rozsiahlu (dez)informačnú kampaň doma aj v zahraničí. O Slovensku sa hovorilo ako o „obsadenom území“ alebo „Čechmi odtrhnutom teritóriu.“
V roku 1927 vznikla Magyar Revíziós Liga – Maďarská revizionistická liga , ktorej cieľom bol návrat pomerov spred roku 1918. Za týmto účelom publikovala rôzne brožúry, plagáty, učebnice a organizovala prednášky. Jej cieľom bolo šírenie revizionistickej myšlienky medzi Maďarov v zahraničí a zároveň presvedčiť medzinárodnú verejnosť o nespravodlivosti Trianonu.
Heslá ako „ Justice for Hungary “ (spravodlivosť pre Maďarsko), „ Révision du Traité de Trianon “ (Revízia Trianonu) alebo „ Ungarn will Gerechtigkeit “ (Maďarsko chce spravodlivosť) mali apelovať na zahraničie s cieľom napraviť „škody“ napáchané na Maďarsku. Umocniť krivdu mala za cieľ propagandistická kampaň, A csonka Magyarország kiállítása“ ( Výstava okypteného Maďarska ).
Výstava sa konala v niekoľkých maďarských mestách a v ďalších európskych metropolách ako Berlín, Rím, Londýn, Brusel a Ženeva. Liga pôsobila ako polovládna organizácia so silnou podporou Hortyho režimu. A aká to irónia, jej prvým predsedom sa stal gróf Albert Apponyi, niekdajší minister školstva a symbol kultúrneho útlaku Slovákov.
Na stranu revizionistickej politiky sa postavil aj niekdajší národný činiteľ, spolupracovník V. Šrobára a A. Hlinku, kňaz František Jehlička. V roku 1933, renegát Jehlička spolu s ďalším slovenským odrodilcom Viktorom Dvorčákom, založili Slovenskú radu (Slovak Council) pri Spoločnosti národov v Ženeve. Išlo o pro-maďarský iredentistický spolok, ktorý navonok hlásal opätovné pripojenie k Maďarsku, ktorého vládou bol aj financovaný.
Navonok sa tvárila ako slovenská organizácia, v skutočnosti išlo o predlženú ruku maďarskej iredenty, z dnešného pohľadu išlo typickú kryciu organizáciu front group . Jej dosah bol minimálny.
Rady protislovensky orientovaných organizácii rozšírila v roku 1933 Felsőmagyarországi Tudományos Társaság ( Hornozemská vedecká spoločnosť ) s podporou vlády a Revizionistickej ligy. Oficiálne išlo o spoločnosť zameranú na poznanie histórie, kultúry a hospodárskeho života z oblasti bývalého severného Uhorska. V skutočnosti, jej hlavným poslaním bolo šíriť revizionistický naratív. Vydávala „vedecký“ časopis Felsőmagyarországi Szemle (Hornozemská revue), kde boli uverejňované napr. „analýzy“ dokazujúce, že Slováci sú odnárodnení Maďari .
Maďarská propaganda využívala aj „ideológiu čechoslovakizmu“, pričom sama sa stavala za obranu svojbytnosti Slovákov, čo je vzhľadom na historické skúsenosti veľký paradox. Maďarské noviny Pesti Hirláp, napr. v júli 1934 uverejnili informácie: „ Rozhorčenosť obyvateľov je veľká a mnohí túžia po návrate do Maďarska. Slováci sami žiadajú, aby sa v školách vyučovalo po maďarsky.“ Tento typ dezinformácii ktoré šírili maďarské média v úzkom tandeme s vládnou politikou, boli určené jednak domácemu obyvateľstvu, ktoré takto pripravovali na územnú revíziu, a jednak do zahraničia, aby sa podopreli argumenty pre revizionizmus.
Sklamanie z Mníchova
Československo v septembri 1938, po tzv. „mníchovskom diktáte“, prišlo o vyše 41 000 km územia s takmer 5 miliónmi obyvateľov. Maďarsko, ktoré dúfalo , že aj jeho územné požiadavky budú naplnené, vyšlo naprázdno. Vojensky obsadiť okyptené Československo by nedokázalo, čo trefne vyjadril slovami sám regent Horthy: „ československá armáda je najlepšie vyzbrojená v Európe a Budapešť je len 5 minút letu od hraníc. Ešte v posteli by som bol zneškodnený .“
Maďarsku neostávalo nič iné, len domáhať sa na diplomatickom poli územnej revízie v duchu „Mníchova“. Všeobecne sa predpokladalo, že po Mníchove sa republika rozpadne, s čím kalkulovala aj maďarská politika. Medzi HSĽS prevládlo umiernené krídlo a 6. októbra bola v Žiline vyhlásená autonómia .
V Budapešti zavládlo rozhorčenie, pretože jedna z ich propagandistických téz, že sebaurčeniu Slovákov bráni Praha, týmto dostala trhliny. Maďarská tlač komentovala žilinské udalosti v duchu „Slováci opäť odignorovali tisícročný vývoj“ a Magyer Nemzet vyjadril nádej , že „sklamaný slovenský národ predsa sa pustí na cestu dolu Dunajom, kde s láskou očakávajú slovenských bratov.“
Nič nebolo vzdialenejšie realite ako tieto výroky maďarskej tlače a politikov. Tento naratív maďarskej propagandy bol jedným z pilierov celej propagandistickej kampane, ktorý vyústil až do viedenskej arbitráže. Vytváral sa obraz Slovákov nespokojných s pomermi v ČSR (čo bola do určitej miery pravda), často sa používalo spojenie „ felvidéki testvéreink “ – naši bratia z Felvídeku.
Maďarská propaganda rozširovaním týchto stereotypov, zavádzajúcich informácií a dezinformácií sledovala jediný cieľ, obnovenie historických hraníc Uhorska.
Okamžite po ohlásení výsledkov mníchovskej konferencie poslala Budapešť do Prahy nótu s cieľom – okamžite začať rokovania s Československo ohľadom maďarskej menšiny, pričom sa poukazovalo napr. na jej „neznesiteľné“ postavenie v republike. Maďarsko, vedomé si svojej neschopnosti vynútiť si zmenu silou, začalo viesť „malú vojnu“ proti republike.
Od začiatku októbra posielala Budapešť na Slovensko, a hlavne na Podkarpatskú Rus, diverzné jednotky tzv. „ rongyos gárda“ – garda otrhancov, s cieľom destabilizovať situáciu a dotiahnuť Česko-Slovensko čo najskôr k rokovaniam. Celá diverzná akcia mala krátke trvanie a československé orgány ju rýchlo zastavili a niekoľko stoviek diverzantov uväznili.
Maďarský tlak
Maďarský tlak vyústil do rokovaní v Komárne. Maďarská delegácia, odvolávajúc sa na štatistiku zloženia obyvateľstva z roku 1910, žiadala takmer tretinu územia Slovenska, kde podľa štatistiky z roku 1930 žilo takmer 550 000 Maďarov a vyše 430 000 Slovákov. Československá delegácia predložila protinávrh, ktorý počítal s odstúpením územia kde žilo okolo 400 000 obyvateľov, z toho približne 320 000 maďarskej národnosti a 44 000 Slovákov a Rusínov. Po krachu rokovaní prevzali iniciatívu fašistické veľmoci – Nemecko a Taliansko.
Z mníchovského stretnutia Tisa a Durčanského, s nemeckým ministrom zahraničia Ribbentropom zo dňa 19.10, Tiso referoval v liste ministrovi Krnovi, že „ veci sa majú dobre, hlavné body zachránené, celá čiara(hraničná) musí byť preskúmaná.“
Maďari vyvíjali značnú činnosť najmä v Taliansku, od ktorého si sľubovali splnenie ich požiadaviek. Budapešť dokázala presvedčiť Mussoliniho a Ciana, ktorí prijali maďarský návrh na zvolanie arbitráže, pričom Taliansko bude pred Nemeckom obhajovať ich záujmy. Česko-Slovenská vláda do poslednej chvíle verila v „spravodlivé“ riešenie územného sporu. Večer 2. novembra, deň vyhlásenia arbitrážneho rozsudku, bol doslova šok, Tiso dokonca odmietal podpísať arbitrážny protokol a ustúpil až na naliehanie Ribbentropa a Chvalkovského.
Celkovo Slovensko muselo odstúpiť Maďarsku 10.390 km2 územia s vyše 850 000 obyvateľmi, na ktorom podľa sčítania z roku 1930, žilo 272.145 obyvateľov slovenskej a českej národnosti.
Maďarsku pripadla metropola východu – Košice, s čisto slovenským okolím, ďalej Nové Zámky, Levice, Lučenec, Rožnava. V Maďarsku zavládlo obrovské nadšenie sprevádzané heslami „Trianon megtorlása “ ( Pomsta za Trianon ), Felvidék hazaérkezett!“ – Slovensko sa vrátilo domov!, alebo Visszavettük, ami a miénk!“ – Zobrali sme späť, čo je naše!
Arbitrážny rozsudok bol anulovaný až po druhej svetovej vojne a Slovensko v rámci Československa obnovilo svoje pôvodné hranice spred novembra 1938.
Aj dnes, po takmer 90 rokoch od arbitráže, sme občas svedkami výrokov maďarských politikov, a to aj tých najvyšších, na adresu Slovenka, keď nás vrcholový predstavitelia označujú ako „Felvídék“. Občas zaznie z Maďarska výčitka ohľadom maďarskej menšiny na Slovensku, ich práv a mapu veľkého Uhorska vidieť nie zriedka na maďarských ŠPZ.
Dnes máme ako-tak korektné vzťahy s našim južným susedom, ale je otázne či sa maďarská politika niekedy prenesie cez tzv. trianonskú traumu. Veľmi to Maďarsku prajem o to viac, že dnes sme spolu v Európskej únií, ktorá sa spreneverila svojim pôvodným poslaním, a dvaja vždy dokážu viac ako jeden.
Branislav Krist
Ilustračné foto: SKsprávy
2. november 2025 05:55
