Keď som bol malý chlapec, pravidelne sme si pripomínali Deň sedmogo nojabra. Celý sviatok nám bol ukradnutý, ale sprievodný program sa nám zaliečal. Povinne (!) sme si museli kúpiť lampióny a sviečky do nich, s ktorými sme sa vybrali peši z Budatína do Žiliny, kde sa konal celomestský lampiónový sprievod. Na kopci Dubeň nad mestom sa rozhorela obrovská hviezda, ktorá bola vyskladaná z pucvoly (neviem, ako sa to povie spisovne po slovensky) napustenej naftou. A potom po zotmení začalo to najzaujímavejšie, nad Dubňom sa rozžiaril slávnostný ohňostroj.
Na výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie som sa v reštaurácii U Holuba v Stupave pýtal mladých čašníkov i prísediacich štyridsiatnikov, či vedia, aký je dnes deň. Nemali ani poňatia. Tak som to skúsil ináč, opýtal som sa, či vedia, čo to bolo VOSR. Ani zaťať. Tak som im skratku rozviedol, ale ani vtedy sa nikto z prítomných nechytil.
Skrátka to, na čo ešte pred štyridsiatimi rokmi vedelo správne odpovedať každé školopovinné dieťa aj pri zobudení zo spánku, je totálne zabudnuté. Podenkový sviatok, podenková pamäť.
Každý národ si obyčajne ako sviatok pripomína výročia udalostí, v ktorých zažiarila ich hviezda, v ktorých sa zásadne zmenila trajektória ich národného vývinu pozitívnym smerom. Len Maďari a Slováci sú iní. Maďari si s utrpením podobným utrpeniu mladého Werthera s obľubou pripomínajú ako štátne sviatky dni ich poníženia, niektorí Slováci majú najradšej také významné dni, keď niekto rozhodol o nás bez nás a za nás. Takým je napr. sviatok 28. októbra (mal by byť 30. októbra) i sviatok 17.novembra (mal by byť 16. novembra).
Už som v jednom zo svojich príspevkov napísal, ako vznikol sviatok 17. novembra. Večne včerajší pohrobkovia čechoslovakizmu sa snažili synchronizovať slovenské a české sviatky. Keď sa im vtedy nepodarilo presadiť 28. október, tak siahli ako na náhradné riešenie po 17. novembri.
Pritom niet nijaký dôvod, aby si Slováci pripomínali deň 17. novembra ináč ako Medzinárodný deň študentstva. Ak by sme si mali pripomínať deň boja za slobodu a demokraciu, tak by to mal byť 16. november, keď roku 1989 vyšli do ulíc a prinútili vtedajšie vedenie KSS vstúpiť s nimi do diskusie.
Na Slovensku teda začali procesy, ktoré viedli k pádu predchádzajúceho režimu v tento deň. Na druhý deň v Prahe to bolo masovejšie a dramatickejšie. Ale to zabezpečil vtedajší organizátor zmeny. Viem, že niektorým ľuďom, ktorí broja za 17. november na strane progresivizmu, je 16. november trochu problematický, lebo práve v deň, keď slovenskí študenti protestovali v uliciach Bratislavy, práve vstupovali do KSČ. Ale individuálne problémy by nebolo vhodné povyšovať nad historickú skutočnosť.
Mne to dnes pripadá, že niekto chce zo 17. novembra urobiť Sedemnacatyj nojabr. Neverím, že sa im podarí dobyť Zimný palác, pardon Arcibiskupský palác. Chýba im na Dunaji Auróra a ako sa vyjadril starší Šimečka, stúpenci progresivizmu sú zbabelí, zakomplexovaní a nikdy nebudú ochotní okrem prázdnych slov urobiť niečo navyše. A potom, Medzinárodný deň študentstva. Skutočne je čo oslavovať na Slovensku? Nemyslím si, že tuposť, vulgárnosť, arogancia a neschopnosť rozoznať skutočné hodnoty nestojí za oslavu!
Anton Hrnko
Ilustračné foto: SKsprávy
10. november 2025 05:53
