Slovenské stopy v Poľsku . Pod týmto názvom bola v Slovenskom inštitúte vo Varšave otvorená výstava, ktorú zorganizoval náš zastupiteľský úrad v Poľskej republike. Panely na výstave kopírujú brožúru, ktorú vydalo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Poľsku. A kde je problém alebo pes zakopaný?
V minulom roku som dostal z Poľského inštitútu v Bratislave pozvánku na jej prezentáciu, na ktorú pricestovala veľvyslankyňa A. Elscheková Matysová s dvojicou autorov Martinom Cimermanom a Simonou Benkovou. Prezentáciu moderoval Pavol Demeš. Potešil som sa, keďže slovenské stopy v Poľsku sledujem vyše pol storočia a možno som tam aj nejakú zanechal… Aby som sa mohol zapojiť do diskusie, chcel som si avizovanú publikáciu pozrieť. Bolo mi povedané, že sa k nej dostaneme až po prezentácii, lebo by to rušilo jej priebeh.
Veľvyslankyňa informovala, ako ťažko sa uvedené dielo rodilo, ako dvaja autori na tom pracovali.
Nadmerné očakávania
To isté zopakovali autori. A potom prišiel šok: z avizovanej publikácie sa vykľula sedemnásť listová brožúra plus obálka s obrázkami, osem listov textu v dvoch jazykoch, teda iba štyri listy slovenského textu. Aby bol obraz úplný, na každej strane boli dve cca pätnásťriadkové informácie o „stopách“. Asi som mal prehnané očakávania! Áno, nuž veď aj to je publikácia…
Dvojica autorov na otázky P. Demeša, ktorý je v brožúre uvádzaný ako odborná spolupráca, priamočiaro prezradila, že je tu všetko, čo sa o slovensko-poľských vzťahoch počas pobytu na ambasáde v Poľsku dozvedela.
Rukolapný dôkaz toho, že do teritória vysielame nepripravených ľudí, ktorí sa veci dozvedajú priamo v stykovej činnosti od Poliakov , čo nechcem komentovať. Na otázku odborného poradcu P. Demeša, čo slovenskú diplomatku v Poľsku po príchode prekvapilo, odpovedala, že po prílete najmä vysoké domy vo Varšave… Vtedy som mal chuť odísť, ale nedostal by som sa k publikácii, tak som vydržal. Autori na záver brožúru podpisovali. Vtedy sa ma jeden z prítomných poľských diplomatov ironicky opýtal, či si nedám podpísať tento „bestseller“? Pochopil som, ako to hodnotia..
Keby niečo také vydala cestovná agentúra, nepoviem nič. Je to reklama vybraných prvkov, motívov, informácií. Aj Veľvyslanectvo SR si takéto niečo môže namnožiť, prečo nie. Ale robiť z toho publikáciu a výsledok pomaly výskumnej práce?!
Brožúrka vyšla pri príležitosti tridsiateho výročia nadviazania diplomatických stykov medzi PR a SR. Preto je tam asi tridsať stôp. Ale o tom v brožúrke nie je ani slovo! Ako vieme, poľská diplomacia k tomuto jubileu vydala rozsiahlu knižnú publikáciu…
V Poľsku je to inak
V brožúrke našej ambasády sú signalizované zaujímavé, vážne fakty, historické udalosti, historické osobnosti, kultúrne i náboženské momenty, ale aj šokujúce informácie. Medzi tridsiatkou stôp je aj návšteva Poľska Jánom Budajom v roku 1980! Alebo úspech oblátok Horalky – Góralki v stati Good idea Slovakia. Je dobre, že naše horalky Poliakom chutia. Stavím sa však, že pri ich chrumkaní si málo Poliakov uvedomí, že sú slovenské. Lebo oni si kupujú nie horalky, ale poľské góralki. U nás mali úspech krówki. Neprekrstili sme ich, všetci vieme, že sú poľské. V Poľsku to je ináč.
Škoda, že sa autorom nepodarilo zaregistrovať ani jedinú slovenskú stopu na Spiši a Orave . Našli by tam rodiny slovenských národovcov ako Korkošovci, Červeňovci, Kolkovičovci, Jurčákovci, Jablonskí, Laťákovci, Machajovci, či osobnosti ako Nálepka, Strelec, Hrobák, Maťašovský, Miškovič, Vojtas a ďalšie. Našli by tam aj rodný dom možno najtalentovanejšej slovenskej umeleckej rodiny Korkošovcov v Čiernej Hore a stopy po rodine Michala Dočolomanského v Nedeci.
Prehliadané stopy našich Slovákov
Nepodarilo sa im zaregistrovať ani existenciu Dní slovenskej kultúry v Malopoľsku, ktoré sa v Poľsku konajú už viac ako štyridsať rokov, folklórny súbor Spiš, ktorý v minulom roku oslávil už sedemdesiatpäť rokov svojej činnosti. Parádnou slovenskou stopou je Galéria slovenského umenia Spolku Slovákov v Poľsku v Krakove , ktorá predstavila poľskej verejnosti už stovku slovenských umelcov.
Je to náš ďalší slovenský inštitút , ktorý popri svojej činnosti vedie Dr. Ľudomír Molitoris a Dr. Milica Majeriková Molitoris so spolupracovníkmi. A vydavateľstvo a tlačiareň Spolku Slovákov v Poľsku, v ktorom vyšlo viac ako 4000 (!) publikácií nachádzajúcich sa takmer na všetkých svetových kontinentoch. Aj mesačník Život by si zaslúžil samostatnú pasáž. Je to výrazná stopa bytia našich krajanov v Poľsku. Časopis je fenoménom aj v celosvetovom krajanskom prostredí. Doteraz vyšlo 808 čísel. V brožúrke je o ňom toľko ako o horalkách…
Aj na cintorínoch na Spiši a Orave sú slovenské stopy. Máme tam aj pamätník slovenským obetiam Ognia , ktorému Poľská národná banka vydala pamätnú mincu. Pamätáte sa, protestovali poľskí židovskí intelektuáli, Spolok Slovákov v Poľsku i my na Slovensku, aby to urobilo aj Veľvyslanectvo SR vo Varšave… Informácia je vzácny tovar a v diplomacii má ešte väčšiu cenu. O takýchto aktoch sa má zastupiteľský úrad dozvedieť včas. Viem, nie vždy sa to dá. Vtedy však treba reagovať promptne a pripravene. Nečakať na návrhy od historikov, prosby krajanov, články publicistov, ale konať. Aj slovenské nápisy v kostoloch na Spiši a Orave sú vzácnou stopou. V niektorých kostoloch zmizli, páni farári ich v polonizačnom nadšení dali zatrieť. Ale vieme, že boli i kde boli. Áno, do niekoľkostranovej brožúrky sa to nedá vopchať. Ja by som určite niektoré pamiatky uprednostnil pred návštevou Budaja či sladkosťami.
Uvedomujem si, že výber tém, artefaktov je právo autorov. Výber však reprezentuje ich rozhľadenosť, pripravenosť pohybovať sa v krajine vyslania. Tá druhá poznámka patrí skôr tým, ktorí diplomatov vysielajú.
V brožúrke je o. i. uvádzaná aj Čata 535 Slovákov, jej veliteľ Miroslav Ihring, námestíčko, ktoré nesie jeho meno, Ulica generála M. R. Štefánika, nové lektoráty slovenského jazyka. Každá z týchto stôp, jej zviditeľnenie, presadenie pomenovania, umiestnenie do múzea či ocenenie osobností má svoju históriu. Každej stope predchádzali konkrétne diplomatické aktivity, rozhovory, argumentácia. Žiadna z nich nám nepadla z neba. Za každou je kus roboty. Niečo o tom viem.
Ako to robiť dobre
Ako starší kolega by som slovenskej diplomacii v Poľsku poradil a poprosil by som ich, aby neprehliadali vzácne slovenské stopy v Poľsku, aby urobili viac: aby aj oni zanechali hodnotnú stopu. Prezentácia Slovenska, to nie je iba mapovanie, spísanie, konštatovanie toho, čo bolo, či vydanie brožúrky . To ponechajme historikom, publicistom. Slovenskú stopu, ak to tak chceme nazývať, treba najskôr s partnermi vybaviť, dohodnúť, presadiť a pomôcť realizovať .
Obr. Michal Servátka. Zdroj: osobný archív autora
V súčasnosti sa priam ponúka krásna stopa, ktorej krstnými otcami boli prezidenti Ivan Gašparovič a Lech Kaczyński: Dom slovenskej kultúry v Jablonke. Treba sa zasadiť o odstránenie byrokratických prekážok a docieliť jeho otvorenie.
Zaskočila ma informácia, že v rokoch 2007 – 2013 bolo v poľsko-slovenskom pohraničí vybudovaných z európskych prostriedkov päť poľsko-slovenských domov v oblastiach, kde nebývajú Slováci. Fungujú tieto domy? Nič o nich nevieme. Na ich veľkolepom otváraní sa slovenskí diplomati v Poľsku aktívne zúčastňovali… Čo vieme o osudoch tejto stopy, ktorá sa akoby stratila ?
Rád konštatujem, že iné slovenské domy, ktoré prácne, s veľkou námahou vybudoval Spolok Slovákov v Poľsku v Podvlku, Vyšných Lapšoch, Kacvíne či Novej Belej vyvíjajú aktívnu činnosť, aj keď prostriedky na ich aktivity sa nezvyšujú, dokonca klesajú…
Plány ostali na papieri
Ponúka sa ďalšia slovenská stopa: na zasadnutí Slovensko-poľskej medzivládnej komisie pre cezhraničnú spoluprácu, ktorá sa konala v Rajeckých Tepliciach v roku 2010, bolo dohodnuté zriadenie Pamätnej izby rodiny Korkošovcov v Čiernej Hore, v ich dome, ktorý darovali poľskému štátu, ako aj zriadenie Múzeí slovenskej kultúry na severnom Spiši a Hornej Orave v Poľsku pre ochranu materiálneho kultúrneho dedičstva tu žijúcich Slovákov. Udialo sa v tejto veci niečo?
Viete, že na rodnom dome rodiny majstrov Korkošovcov v Čiernej Hore chýba slovenský nápis ? Korkošovci dom darovali poľskému štátu. Boli to Slováci. Dozvie sa o tom návštevník po vstupe do domu? Viete, že v skanzene v Hornej Zubrici na Orave je množstvo artefaktov slovenskej ľudovej kultúry? Zmienka o tom, že ide o slovenské prvky akosi chýba…
Je najvyšší čas vyvinúť maximálne úsilie, aby základné školy, v ktorých sa učí slovenský jazyk, dostali učebnice a aby financovanie slovenského jazyka zodpovedalo tomu, čo Poľsko prezentuje v Rade Európy. Spolok Slovákov v Poľsku opakovane upozorňuje na tento dlho neriešený problém.
Napadlo mi, ako by reagovala maďarská diplomacia v SR, maďarskí politici, keby na základných školách v SR žiaci nemali patričné učebnice a na to určené financie by sa míňali iným spôsobom. A my?
Slovenských stôp v Poľsku je mnoho, sú jedinečné. Sú to nielen historické artefakty, ale aj živé výzvy, ktoré treba riešiť, aby sa bratia Poliaci o nás viac dozvedeli. A aby sa stali trvalou súčasťou našej historickej pamäti. Obávam sa, že pamäť, dlhá profesionálna pamäť, začína chýbať v priestore slovenskej diplomacie. Má byť trvalou súčasťou podkladov, ktoré referenti, ich riaditelia pripravujú prezidentovi, premiérovi, predsedovi parlamentu, ministrom, poslancom na rokovania s partnermi. Historická pamäť je zrkadlo práce generácií slovenských diplomatov a dôležitý zdroj informácií.
Marián Servátka
O autorovi: PhDr. Marián Servátka, CSc. (*1951, Hnilčík) vyštudoval slovenskú a poľskú filológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Rigoróznu prácu obhájil v roku 1978, titul kandidáta vied (CSc.) získal v roku 1987. Svojej alma mater zostal verný ako pracovník Katedry slavistiky a indoeuropeistiky, akademické skúsenosti zbieral aj na pôde Jagelovskej univerzity v Krakove či Sliezskej univerzity v Katoviciach. S vedou sa však rozlúčil a vstúpil do diplomatických vôd. V rokoch 1994 – 1998 pôsobil ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec v Poľsku, od roku 1997 akreditovaný aj v Litve. V rokoch 1998 – 2002 bol veľvyslancom pri Svätej stolici a Maltézskom ráde, dobré meno Slovenska šíril aj ako veľvyslanec v Bielorusku (2008 – 2013). Spod autorského a prekladateľského pera Mariána Servátku vyšlo niekoľko kníh, celý rad štúdií a článkov, ktoré sú dôkazom, že kultúra je živá vtedy, ak je zalievaná živou vodou katolíckej viery.
Ilustračné foto: SKsprávy via pixabay
20. november 2025 09:15
