Jeden z výsledkov zmeny z novembra 1989 bolo aj získanie práva na slobodné cestovanie. Ako lepšie osláviť výročie nežného prevratu než využiť tento výdobytok. Využijúc príchod nízko nákladových leteckých spoločností do Bratislavy – tiež asi výdobytok minulých snažení – vybral som sa s partiou kamarátov vo štvrtok na víkend do Neapola s cieľom navštíviť Pompeje a tamojšie archeologické múzeum. Čo čert nechcel, už v piatok mi na námestí v Pompejach ukradli môj smartfón. Neviem síce, na čo to zlodejovi bude, lebo vraj sa tam bez hesiel nedostane. Je mu teda zbytočný.
Človek si až v takejto situácii uvedomí, aký je bezmocný vis a vis odpojenia od siete. Nebyť toho, že som mal so sebou určitú hotovosť, nedostal by som sa ani k poháru vody. Všetko som platil telefónom a hoci som mal pri sebe tri bankové karty, boli mi zbytočné. PIN k nim som dávno zabudol, lebo som ich mal zašifrované v telefóne. Skrátka, elektronický život funguje, len kým súkolie pracuje dokonalo. Akonáhle niečo zaškrípe, si bezmocný.
Po príchode domov som si myslel, že však v počítači si vyberiem PIN a budem si môcť svoje veci riešiť v pohode. Omyl! Pri prihlásení sa do e-bankovníctva mi zrazu oznámili, že kľúč mi poslali do môjho smartfónu. Tak som sa nedozvedel ani, že moju besedu so žiakmi ako pamätníka udalostí 17. novembra 1989 na miestnej škole zrušili. Až na mieste mi riaditeľka povedala, že na takúto besedu potrebujú kvalifikovaný súhlas rodičov. Vraj mnohí boli proti, takže, aby netrhali kolektív, nemôžu sa uskutočniť.
Reku v pohode. To sme dospeli, keď jeden z čelných predstaviteľov zmeny rokov 1989-1990 a spoluzakladateľ dnešnej Slovenskej republiky nemôže slobodne povedať o prežitom období, keď usmerňoval vývin života na Slovensku.
Ale najmä, že sa hlásime k odkazu 17. novembra. Rozprávajú nám o ňom ľudia, ktorí ako päťroční sedeli na chrbte svojich otcov a už vtedy vedeli, že sú svedkami dejinných udalostí! Heuréka! Len jedno na adresu oných rodičov: Nikdy by mi nenapadlo pred žiakmi základnej školy politizovať a rozprávať im príbeh iný, ako je všeobecne prijímaný. Rovnako si myslím, že držať dieťa v izolácii od iných názorov je rovnako zlé, ako držať ho v sterilnom prostredí. Keď sa bude konfrontovať s reálnym svetom, nebude mať voči nemu imunitu.
OK, hovorím si. Budem mať viac času na vybavovanie vecí, napr. kúpenie nového smartfónu, aby som sa konečne dostal k svojim peniazom a poplatil účty, ktoré v niektorých prípadoch už boli po dobe splatnosti. Omyl! Dvere na Slovenskej sporiteľni boli zatvorené. Všetky okolité banky boli síce otvorené, ale bolo mi to rovnako užitočné ako mŕtvemu kabát.
Takže veľmi pekne ďakujem dnešnému rakúskemu vlastníkovi, ktorý ju kúpil podľa mojich informácií za 19 mld. Sk po tom, čo ju oddlžila cca o 100 mld. Sk vláda M. Dzurindu. Myslím si, že za to by mal mať aspoň toľko úcty k Slovákom, žeby sa im neplietol do ich vnútorných sporov.
Určite, nikto 17. novembra 1989 nechcel lúpež tisícročia, keď jedna politická sila porozdávala majetok svojim spriaznencom a druhá politická sila odovzdala naše rodinné striebro, medzi nimi aj SlSp „strategickým zahraničným investorom“ takmer zadarmo! Preto by ste do slovenských pomerov nemali ani šeptať, nieto hovoriť.
Pán Boh bol určite spravodlivý, keď nadelil na pondelok lejaky par excellence. Aj on plakal nad tým, ako sa Slováci nevedia zjednotiť ani na základných otázkach svojej národnej existencie. Čo ma však prekvapilo, že ľudia vracajúci sa z podujatie Veľkej novembrovej kriedovej revolúcie (VNKR), mali pripnuté bielo-modro-červené trikolóry. Keďže som nikdy z ich úst nepočul nič dobré o slovenskom národe a jeho štáte, zapochyboval som, či sa tou trikolórou nehlásia nedajbože k Rusku.
Pokoj v duši som nadobudol, až keď som si pozrel záznamy z mítingov VNKR. Nebudem komentovať vystúpenie I. Radičovej, ale len z úcty k jej šedinám. Z novembrovej pohody z roku 1989 na nich nebolo nič cítiť.
Vtedy ľudia aj tuhom mraze hovorili o pravde, láske, zbrataní; o jednote a spoločnom budovaní novej spoločnosti. Keď sa niekedy na jar 1990 objavili výkriky, aké dnes počúvate všade okolo, F. Mikloško zorganizoval na námestí SNP v BA zhromaždenie, kde hovoril o odpúšťaní. Kde je jeho morálny náboj dnes? Rovnako ako všetci iní šíri nenávisť až tak, že sa od neho musel dištancovať vlastný brat!
Klincom programu generálneho štrajku a VNKR bolo vystúpenie smiešnej postavičky z Popradu. Už som o tom napísal krátku noticku. Len pri ďalšom uvažovaní mi napadlo, či si ho zámerne nevytvoril R. Fico. Nikto tak nespochybnil úprimnosť cieľov dnešnej opozície pri prihlasovaní sa k odkazu 17. novembra ako práve on.
Ako sa môže „vážená“ opozícia, ktorá by sa mala pripravovať na prevzatie moci v európskom demokratickom štáte, stotožniť s vulgárnosťou, ktorú odmietali aj vládcovia kmeňov v mladšej dobe kamennej? Ale keď nemáte žiaden program len Dosť bolo Fica, nemožno sa čudovať!
Generálny štrajk skončil a skončila aj VNKR. Štrajk si nikto okrem mňa nevšimol a dážď zmyl výdobytky VNKR. Zostal len nepríjemný pocit, že zahraničie nám opäť chce vnútiť vládu, ktorá bude nekompetentná a na škodu celej spoločnosti. Ale keď je najdôležitejším bodom programu odstránenie človeka a nie budovanie štátu, niet sa čomu čudovať.
Anton Hrnko
Ilustračné foto: A. Hrnko. Zdroj: archív autora/verejná doména
21. november 2025 05:53
