Právo na slobodu prejavu, zakotvené v nemeckej ústave, bolo pošliapané už niekoľko rokov. Teraz sa má táto nezákonná prax oficiálne legalizovať.
Nedávno cestovala po Nemecku osobitná spravodajkyňa OSN pre slobodu prejavu Irene Khan približne dva týždne. Počas svojej zimnej cesty sa najprv stretla so zástupcami federálnej vlády, nemeckých krajín a najvyšších ústavných sudcov v Karlsruhe. Pani Khanová bola pozvaná federálnou vládou, pravdepodobne v nádeji, že vláde podá nadšenú správu. Pani Khanová sa však rozprávala aj s bežnými občanmi a zástupcami nemeckých organizácií pre ľudské práva. A pani Khanová v žiadnom prípade nepriniesla očakávaný bezchybný výsledok politiky nemeckej vlády v oblasti ľudských práv. Naopak, bývalá riaditeľka Amnesty International informovala o atmosfére zastrašovania a strachu v Nemecku.
Nemecká vláda odôvodnila rozsiahle obmedzenia slobody prejavu vyslancovi OSN tým, že poukázala na rastúcu brutalitu a polarizáciu šíriacu sa medzi obyvateľstvom prostredníctvom takzvaných sociálnych médií. Ide nepochybne o závažný problém, ktorý by nás všetkých mal veľmi znepokojovať.
Internet umožňuje chrliť na niekoho pod rúškom anonymity urážky, ktoré by si človek nikdy neodvážil vysloviť pri osobnom stretnutí. Nemecká vláda a agentúry pod jej správou sú však veľmi selektívne vo vnímaní toho, čo by mohlo narušiť sociálny mier. Nemecká vláda opakovane a viac-menej šikovne spája boj proti nenávistným prejavom s vlastnou geopolitickou agendou. Aby bolo jasné: tí, ktorí sa nezúčastňujú na morálnej a mentálnej kampani nemeckej vlády proti Rusku, Číne a Palestínčanom, sú prednostne terčom oficiálneho boja proti nenávistným prejavom.
Je pochopiteľné, že pani Khan musí túto skutočnosť zahaliť diplomatickou zdržanlivosťou, keď uvádza:
„Hoci vláda tieto hrozby oprávnene berie vážne, pri ich riešení sa čoraz viac spolieha na bezpečnostne orientované prístupy. Mnohé z týchto opatrení – od zvýšenej ochrany úradníkov, ktorí čelia verejnej kritike, až po všeobecné zákazy sloganov súvisiacich s propalestínskymi protestmi a sledovanie organizácií zaoberajúcich sa vágnymi, nedefinovanými kolami „extrémizmu“ – sú v rozpore s medzinárodnými normami v oblasti ľudských práv. Vytvárajú neistotu, pokiaľ ide o hranicu medzi chráneným a zakázaným prejavom, a podporujú stigmatizáciu a autocenzúru.“[1]
Správa OSN ďalej uvádza, že tieto opatrenia zhoršujú práve tú biedu, proti ktorej nemecká vláda údajne bojuje. Irene Khan bez váhania hovorí:
Riskuje to zúženie priestoru pre rozmanitú a zmysluplnú demokratickú diskusiu, urýchlenie polarizácie a zvýšenie potenciálu verejnosti stratiť dôveru v tie isté demokratické hodnoty a inštitúcie, ktoré sa vláda snaží chrániť
A inde jasnejšie:
„Moji kolegovia, osobitní spravodajcovia, a ja sme už predtým nastolili mnohé z týchto obáv nemeckej vláde vrátane obmedzení a zákazov pokojných protestov, svojvoľného zatýkania a zadržiavania, nadmerného používania sily, hrozieb deportácie niektorých jednotlivcov a razií v domovoch aktivistov a obhajcov ľudských práv… To všetko viedlo k utlmeniu účasti verejnosti, zmenšeniu diskusie v akademickej sfére a umení a k všeobecnej atmosfére nedôvery, neistoty a napätia.“
Pani Khan cituje štúdiu Slobodnej univerzity v Berlíne, ktorá uskutočnila prieskum medzi 2 000 akademikami. Tento prieskum poskytuje konkrétne čísla o alarmujúcom rozsahu zastrašovania medzi intelektuálmi [2].
Toto je obzvlášť viditeľné od 7. októbra 2023 – dňa, kedy sa začala vojna v Gaze. Tu sú niektoré citáty z prieskumu Slobodnej univerzity v Berlíne, ktoré sú uvedené v plnom znení kvôli ich znepokojujúcej jasnosti:
„Hrozby pre akademickú slobodu: Takmer 85 percent respondentov vníma od 7. októbra rastúcu alebo výrazne rastúcu hrozbu pre akademickú slobodu. Medzi postdoktorandmi [výskumnými pracovníkmi s doktorátom] je táto obava najvyššia, a to 90,5 percenta.“
Autocenzúra ako rozšírená prax : 25,9 percenta uvádza, že sa často cíti neschopné slobodne sa vyjadrovať. 76 percent uvádza, že sa držia v ústraní, najmä v témach súvisiacich s Izraelom. Najčastejšie sa to týka verejných podujatí (81 percent), príspevkov do médií (54 percent) a ich vlastných kolegov (42 percent).
Vnímanie a útoky: Iba 47 percent uvádza, že od 7. októbra nezažili žiadne hrozby ani obmedzenia. Ďalší hlásia nenávistné prejavy a hrozby online (19 percent), obvinenia z antisemitizmu (19 percent), hanobenie v médiách (16 percent), odmietnutie pozvania (16 percent) a inštitucionálne vylúčenie (14 percent).
Zatiaľ prieskum Slobodnej univerzity v Berlíne. Šokujúci. Odhaľuje realitu, ktorá sa v akademických kruhoch zvyčajne spája s totalitnými diktatúrami, ale nie s otvorenými spoločnosťami, ktoré podporujú produktívny pluralizmus názorov.
Takáto stagnácia a skleróza oberá spoločnosť o jej dynamiku. Takýto systém tiež oberá ľudí o realistickú perspektívu do budúcnosti. Nezastaví sa však len pri atmosfére zastrašovania. Namiesto toho sa vládnuca trieda uchyľuje k otvorenému násiliu proti svojim kritikom, ako teraz uvidíme.
„Sociálny trest smrti“ pre Hüseyina Dogrua
„Sociálny trest smrti“: takto to sformulovala Sahra Wagenknechtová vo video správe[3]. Čo sa stalo? Alternatívne médiá rozsiahlo informujú o škandalóznom vyvlastnení a zbavení volebného práva švajčiarskeho vojenského dôstojníka Jacquesa Bauda. Toto je absolútne nevyhnutné.
Prečo sa ešte škandalóznejšiemu prípadu berlínskeho novinára Hüseyina Dogrua v týchto médiách nevenovala žiadna pozornosť, mi nie je jasné. Od začiatku leta minulého roka je Dogru obeťou obzvlášť brutálnych sankcií uvalených Európskou úniou.
Dogru má zakázané viesť bankový účet; má zakázané vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť. Dokonca aj účet jeho manželky bol zmrazený[4]. Každý, kto Dogrua podporuje peniazmi alebo tovarom, sa dopúšťa trestného činu a môže čeliť až piatim rokom väzenia.
Dogru však musí živiť svoju manželku a tri malé deti. Rodina Dogruovcov si nemôže dovoliť ani lieky. Znie to úplne bizarne. Ako niečo z Kafkovho románu. Ale je to zakotvené v overiteľných predpisoch. Základom týchto nepochopiteľných krutostí je takzvané nariadenie Rady Európskej únie s poradovým číslom 2024/2642 z 8. októbra 2024[5]. Nie je to zákon, ale skôr nezákonný trest uložený jednotlivcom a inštitúciám Európskou úniou mimo platného práva. Dogru, Baud a všetky ostatné obete týchto sankcií preto nemôžu proti nim podniknúť právne kroky. Proti týmto kvázifeudálnym dekrétom neexistujú žiadne právne prostriedky nápravy.
Treba tu poznamenať, že Európska únia nie je autorizovaná žiadnym demokraticky legitimizovaným postupom , napriek tomu je jej stále dovolené zavádzať stále viac a viac nariadení pre národné vlády, ktoré sú demokraticky legitimizované. V čoraz väčšom počte oblastí platí motto: Právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom.
A tak Európska komisia vnucuje svoj pohľad na vec národným štátom . Dekrét o sankciách je založený na vnímaní, že nepriateľské siete, kontrolované ruskou vládou, chcú nasmerovať verejnú mienku v Európskej únii buď smerom priaznivým pre Kremeľ, alebo, ak sa to ruskej vláde nepodarí, aspoň zasiať svár medzi západnými národmi. Cieľom je potom pravdepodobne s úsmevom ovládnuť rozdelenú západnú Európu.
Aby bolo úplne jasné: Európska komisia neobviňuje Hüseyina Dogrua zo sprisahania proti západným vládam. Rovnako tak ani obvinenie, že Dogru šíril falošné správy. Dôvod týchto sadistických opatrení je jednoduchý a celkom očividný – Dogruove názory nevyhovujú EÚ. EÚ vedie zoznam sankcionovaných osôb a organizácií. Popri Thomasovi Röperovi a Aline Lipp je na tomto zozname aj Hüseyin Dogru[6].
A možno len žasnúť nad nedbalým výskumom úradníkov EÚ. Dogru je uvedený ako osoba s tureckým občianstvom – ale v skutočnosti má iba nemecké občianstvo. EÚ si zjavne pomýlila Hüseyina Dogrua s menovcom s tureckým občianstvom, ktorý žije a pracuje v Londýne.
Ale aké je Dogruovo spojenie s touto toľko vychvaľovanou proruskou subverziou? Dogru si založil redakčnú sieť s názvom „Červená“. Táto sieť zahŕňala jednotlivcov, ktorí predtým pracovali pre Ruptly, investigatívnu novinársku firmu prepojenú s ruským vysielateľom RT. Dogruova sieť Červená však poskytla priestor aj novinárom, ktorí jasne odsúdili ruskú vojenskú operáciu proti Ukrajine. Samotný Dogru tiež viedol rozhovor so zástupcom sekulárnej Organizácie pre oslobodenie Palestíny (PFLP), ktorá je rozpoznateľná ako sekulárny protipól radikálneho islamistického Hamasu[7]. Napriek tomu všetkému je PFLP Západom klasifikovaná ako „teroristická“[8].
Kvôli prísnym sankciám EÚ ukončila redakčná sieť Red v lete 2025 svoju činnosť. Život ohrozujúce sankcie voči Dogruovi však zostávajú v platnosti. Chabé ospravedlnenia Dogruovej existenčnej deštrukcie nepochádzali od samotnej Európskej komisie. Spočiatku nikto iný ako bývalý americký minister zahraničných vecí Antony Blinken vyzýval na odstránenie Dogrua a jeho redakčnej siete [9].
13. septembra 2024 Blinken ako prvý nadviazal spojenie medzi ruskou medzinárodnou vysielateľkou RT a redakčnou sieťou Hüseyina Dogrua. Starostlivo vykonštruované prepojenia medzi Redom a Dogruom a zlými Rusmi potom našli odozvu v berlínskych novinách Tagesspiegel[10] a následne v taz[11].
Autor Nicolas Potter bol v tejto veci obzvlášť otvorený a interpretoval hnutie solidarity berlínskych študentov ako maskovanú operáciu ruského vplyvu. Potter sa potom v nasledujúcom stĺpčeku sťažoval, že si ľudia dovoľujú protirečiť jeho naratívu[12]. Orgány EÚ presadzujúce sankcie sa teraz doslovne spoliehajú na Potterov príbeh pri ospravedlňovaní svojho „sociálneho rozsudku smrti“ voči Dogruovi.
Nemecká vláda teraz pevne zakotvila režim sankcií EÚ v nemeckom vnútroštátnom práve. Spolková vláda s účinnosťou od 5. februára prijala tzv. „Zákon o sankciách za porušenie reštriktívnych opatrení EÚ“ jeho zverejnením vo Federálnom vestníku zákonov[13]. Jednotlivci, ktorí obchádzajú sankcie EÚ, či už úmyselne alebo neúmyselne, sa trestajú odňatím slobody až na päť rokov. Spoločnosti, ktoré porušia sankcie, môžu dostať pokutu až do výšky 40 miliónov eur.
30. januára tohto roku sa v Bundestagu konalo prvé čítanie návrhu „zákona na vykonávanie nariadenia (EÚ) 2024/900 o transparentnosti a cielení politickej reklamy (zákon o transparentnosti politickej reklamy – PWTG)“. To bol ale náhly rozhovor!
Za týmto obludným slovom sa skrýva pôvodne čestný zámer skúmať finančne mocných sponzorov politických strán počas volebných kampaní. Peniaze vládnu svetu. A nie je správne, aby bohatí oligarchovia nepriamo, ale efektívne ovplyvňovali voľby prostredníctvom svojich selektívnych darcovských praktík. Pojem „targeting“ sa vzťahuje na pozorovanie, že Google a ďalšie vyhľadávače vytvárajú veľmi podrobné profily potenciálnych voličov, aby ich cielene zacielili a ovplyvnili počas volebných kampaní. Rovnako ako volebný stroj Steva Bannona, Cambridge Analytica, umožnil Trumpovo víťazstvo vo voľbách v roku 2016.
Háčik je samozrejme v tom, že polovládny mocenský stroj EÚ chce prostredníctvom tohto legislatívneho giganta získať ďalšie rozšírené intervenčné právomoci[14]. A nemecká vláda cíti príležitosť využiť svoju národnú implementáciu nariadenia EÚ, čím získa ešte viac nových právomocí na národnej úrovni, ktoré neboli ani zahrnuté v pôvodnom balíku EÚ. Aspoň to tuší Federálna asociácia digitálnych vydavateľov a vydavateľov novín.
Nevidí „žiadnu objektívne opodstatnenú potrebu sprísniť existujúce štátne intervenčné právomoci voči tlači, vydavateľom, mediálnym spoločnostiam a redakciám. Najmä akákoľvek nová právomoc štátnych orgánov vstupovať do vydavateľov, mediálnych spoločností a redakcií, vykonávať ich prehliadky a zaisťovať alebo konfiškovať predmety alebo informácie sa nezdá byť opodstatnená žiadnym z legislatívnych cieľov…“[15]
Zákon o transparentnosti politickej reklamy ešte nie je právne záväzný. Prvé čítanie sa uskutočnilo v januári. Nič nie je definitívne. Sú potrebné ešte dve čítania. Potom návrh zákona pôjde do Spolkovej rady, hornej komory nemeckého parlamentu. Odtiaľ skončí na stole spolkového prezidenta. Nakoniec bude zverejnený v Spolkovom vestníku zákonov a stane sa právne záväzným. Stále máme krátku prestávku.
Ak sa demokratická verejnosť konečne prebudí, niečo by ešte mohlo byť možné. Ale ak sa strach a zastrašovanie, ktoré identifikovala osobitná spravodajkyňa OSN Irene Khanová, zmenia na letargiu, potom upadneme do dlhotrvajúcej stagnácie, po ktorej bude nasledovať implózia. Všetci si ešte pamätáme náhly kolaps Východného Nemecka, však?
Hermann Ploppa
O autorovi: Hermann Ploppa je politológ a novinár. Ploppa nedávno vydal knihu „Der Neue Feudalismus – Privatisierung, Blackrock, Plattformkapitalismus“ (Nový feudalizmus – Privatizácia, Blackrock, Platformový kapitalizmus). Keďže Amazon knihu zatiaľ nemá v ponuke, najlepšie je objednať si ju od autora na adrese: liepsenverlag@gmail.com . Navštívte autorov blog tu.
Ilustračné foto: pixabay
17. február 2026 05:56
Poznámky
[1] https://www.ohchr.org/sites/default/files/statements/20260206-eom-stm-europe-central-asia-region-sr-protection-right-en.pdf
[2] https://www.fu-berlin.de/presse/informationen/fup/2025/fup_25_147-interact-studie-wissenschaftsfreiheit-nahostkonflikt/index.html
[3] Wie EU und Bundesregierung den Rechtsstaat zerstören
[4] https://youtu.be/7LeNcOJz6J4
[5] https://eur-lex.europa.eu/eli/reg/2024/2642/oj/eng?utm_source=chatgpt.com
[6] https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/HTML/?uri=OJ%3AL_202500965
[7] https://thered.stream/one-year-after-october-7-interview-with-pflp/
[8] https://libmod.de/till-schmidt-warum-ein-verbot-der-antizionistischen-pflp-gefordert-wird/
[9] https://youtu.be/O3QvuYHtj7E (Minúta 39:00)
[10] https://www.tagesspiegel.de/politik/verbindungen-nach-moskau-wer-hinter-den-videos-von-den-protesten-gegen-israel-steckt-11771174.html
[11] https://taz.de/RT-nahes-Medium-Red/!6039623/
[12] https://taz.de/Angriffe-auf-Journalisten/!6072709/#:~:text=Koordinácia kampane, publikovanej na portáli Red Lanciert
[13] https://www.recht.bund.de/bgbl/1/2026/27/VO.html
[14] https://eur-lex.europa.eu/eli/reg/2024/900/oj/eng
[5] https://www.bdzv.de/service/presse/branchennachrichten/2026/politische-werbung-gesetzentwurf-darf-pressefreiheit-nicht-gefaehrden
