Dnes je 14. marca a pred 87 rokmi bol vyhlásený slovenský štát. Nemienim ani sláviť, ani haniť, len vysvetliť. Na napísanie ma podnietil článok na facebooku od istej Soni Gyarfašovej , ktorý sa mi zobrazil na mojom profile. Bol plný žlče a zloby voči tým, čo slovenský štát vyhlásili a takmer ódou na zopár bývalých legionárov, ktorý podpísali list vyzývajúci poslancov Snemu Slovenskej krajiny, aby slovenský štát nevyhlásili a zostali verní Česko-Slovenskej republike. Autorka nesprávne uvádza Československej republike. Vraj Slováci mali odporovať nacistickému Nemecku.
Tak sa pozrime, ako to skutočne bolo
O osude ČSR rozhodli jej spojenci Francúzsko a Veľká Británia 30. septembra 1938 tým, že v Mníchove vydali štát Čechov a Slovákov na striebornej tácke A. Hitlerovi. Poslednou možnosťou, keď ešte republika mohla povedať nie v hre „o nás bez nás“, bolo rozhodnutie prezidenta E. Beneša o Mníchovskej dohode .
Zbabelo dohodu prijal a jeho „plán“ sa zmenil na aeroplán, ktorým z ČSR utiekol. Osud republiky bol spečatený a závisel len od plánov Berlína. O jej ďalší vývin sa už ani v Londýne a ani v Paríži nezaujímali. Prejavilo sa to aj tým, že na Viedenskú arbitráž 2. novembra 1939 sa už neunúvali, hoci im to Mníchovská dohoda nariaďovala. Slováci 6. októbra 1939 vyhlásili autonómiu a poctivo sa aspoň rozhodujúce časti slovenskej politickej reprezentácie snažili vybudovať česko-slovenský štát na nových základoch.
To však nevyhovovalo A. Hitlerovi a ani českej politickej reprezentácii. Zhodou okolnosti, keď prišiel V. Tuka ako predseda Slovensko-nemeckej spoločnosti k A. Hitlerovi, sa 12. februára 1939 dohadovali aj českí ministri ústrednej vlády o likvidácii slovenskej autonómie.
O tom sa však na Slovensku nevedelo. Vedelo sa len, že ústredná vláda začala blokovať finančné prostriedky pre slovenskú autonómnu vládu. Preto boli vyslaní na Lipský veľtrh F. Ďurčanský a M. Prušinský, ministri autonómnej vlády, aby zistili možnosť získať pôžičku od Nemecka. Tam sa dozvedeli, žeby to bolo možné len samostatnému Slovensku.
Tiso a kvadratúra kruhu
Jozef Tiso ako predseda autonómnej vlády bol postavený pred otázku ako vyriešiť kvadratúru kruhu. Od slovenských ekonómov nedostal príliš pozitívnu odpoveď o možnosti ekonomickej udržateľnosti samostatného Slovenska. Nemci však tlačili.
Dňa 7. marca 1939 prišiel do Bratislavy rakúsky miestodržiteľ A. Seiss-Inqart. Tlačil J. Tisa do samostatnosti, ale slovenským predstaviteľom sa narušenie stability, ktorú ako tak zaručovalo pomníchovské Česko-Slovensko, nepozdávalo. Pri uvažovaní o budúcnosti Slovenska slovenskú politickú reprezentáciu zaskočilo v noci z 9. na 10. marca 1939 odvolanie J. Tisa z funkcie predsedu autonómnej vlády a vyhlásenie stanného práva spojeného s vojensko-policajným obsadením autonómneho Slovenska. O tomto kroku česká strana neinformovala nikoho na Slovensku, ani tých, ktorých tak p. Gyarfášová vychvaľuje, teda zarytých čechoslovakistov.
Dalo by sa veľa hovoriť o dôvodoch tzv. Homolovho puču, ale v tomto prípade je to zbytočné. Bol neúspešný z dvoch dôvodov. Jedným bol odpor slovenského obyvateľstva, ktorý však nebol rozhodujúcim. Rozhodujúce bolo, že v Berlíne povedali pražskej vláde, že má so svojou akciou skončiť. A skončila. Dňa 12. mája svoje opatrenia odvolala a vymenovala K. Sidora za predsedu autonómnej vlády . V kruhoch nacistov v Berlíne i vo Viedni si mysleli, že v K. Sidorovi nájdu povoľnú figúrku, ktorá nebude brániť ich plánoch. No zmýlili sa. Keď k nemu prišli vyjednávači Berlína s požiadavkou okamžitého vyhlásenia slovenskej štátnej samostatnosti, tak im povedal, že je síce stúpencom slovenskej samostatnosti, ale o tom, kedy sa tak stane rozhodnú Slováci, nie Berlín. Odišli od neho s dlhým nosom. Pri všetkých tých ostrakizujúcich vyjadrení na 14. marec 1939 sa akosi zabúda že to bol práve K. Sidor, ktorý ako prvý európsky politik povedal A. Hitlerovi, že nie, že partičku pokru s ním hrať nebude.
Udalosti sa valili veľmi rýchlo
V nedeľu 12. marca 1939 dobehli do Bánoviec nad Bebravou, kam sa vrátil na svoju faru J. Tiso, s pozvaním od A. Hitlera do Berlína. V pondelok ráno si J. Tiso, úradujúci podpredseda HSĽS na nemeckom generálnom konzuláte overil, či je jeho pozvanie autentické. Po kladnej odpovedi zvolal predsedníctvo HSĽS, predsedníctvo snemu a predsedníctvo autonómnej vlády. Podľa svedkov tam nebola nadšená nálada. Nikto sa neodvážil nič navrhnúť.
Nakoniec J. Tiso skonštatoval, že Slovensko musí poznať zámery A. Hitlera. Skonštatovaním, že on nemá žiadne rodinné záväzky a teda okrem seba nikoho neohrozí, sa ponúkol, že do Berlína pôjde, ak ho tým zvolané orgány poveria. Dotyčné legitímne orgány Slovenskej krajiny ho poverili zistiť zámery tretej ríše s tým, že o ničom nesmie rozhodnúť.
Tohto mandátu sa J. Tiso prísne držal. Nešiel tam, ako tvrdí jeden slovenský polohistorik dohodnúť vyhlásenie klérofašistického štátu, ale zistiť zámery Nemecka, vtedy rozhodujúcej mocnosti, ktorá v strednej Európe rozhodovala o bytí alebo nebytí. A tie zámery boli priamočiare. Buď Slovensko vyhlási štátnu samostatnosť, alebo ho Nemci ponechajú „svojmu Osudu“. Aby J. Tisovi priblížili onen osud, nemecký minister zahraničných vecí priniesol aktuálny telegram z Budapešti, že Maďarsko sústreďuje na slovenských hraniciach svoje vojská.
Napriek týmto skutočnostiam J. Tiso omietol vyhlásiť slovenský štát priamo z Berlína , hoci naňho tlačili až do 2. hodiny rannej 14. marca 1939. Keď sa im ho nepodarilo „zlomiť“, dostal ultimátum, že slovenský snem musí vyhlásiť samostatnosť do 12.00 14. marca 1939, ináč bude rozdelené medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko. Všetky tri spomenuté medzinárodnoprávne subjekty boli na parceláciu Slovenská nieže pripravené, ale priam nabudené. Kvadratúra kruhu bola opäť pred slovenskou politickou reprezentáciou.
Treba povedať, že si s ňou poradili pomerne slušne. Všetkým bolo jasné, že ak nerozhodnú pre samostatnosť, znamená to koniec Slovenska. Nemali však ani šajnu, čo bude nasledovať. Najmä, či sa Slovensko vnútropoliticky, hospodársky a medzinárodnopolitický udrží. S týmto Damoklovým mečom nad hlavou rozhodli slovenskí poslanci povstaním o 12.07 hod. o vyhlásení samostatného slovenského štátu. Prečo až o 12.07? Z prostého dôvodu. Chceli dať najavo, že nekonali pod nátlakom formou ultimáta!
Spochybňovanie a škandalizovanie rozhodnutia poslancov Snemu Slovenskej krajiny, jediného orgánu na to príslušného nemá miesto. Bolo to najracionálnejšie riešenie daného problému. Bez tohto kroku a následného nekompromisného postoja slovenských vyjednávačov o podobe vzťahu SR a Nemeckej ríše by nevznikli podmienky na neobyčajný ekonomický rozvoj Slovenska, neexistovala by možnosť v konečnom štádiu povstania proti sponzorujúcej mocnosti.
Bez 14. marca 1939 by nebolo 29. augusta 1944. Ale vysvetlite to tým, ktorí vidia v dejinách nástroj na ponížovanie Slovákov. Určite, boli aj veci, ktoré sa nemali stať. Ale keď sa pozrieme na to, čo je schopný robiť Izrael na ochranu svojej štátnosti, netreba sa čudovať, že slovenskí politici s rozklepanými kolenami pred mocou „tisícročnej ríše“ urobili aj niečo, čo spraviť nemali.
Na záver sa pozrime na Gyarfášovej hrdinov 14. marca 1939. Ako som už napísal, rozhodnutie snemu o vyhlásení slovenského štátu bolo o 12.07 hod. List, ktorý p. Gyarfášova publikuje, bol doručený do snemu okolo 14.00, teda typické konanie po Kačinej svadbe. Ale nielen to. Všetci podpísaní, ak neboli penzisti, dostali v slovenskom štáte funkciu. Aj gen. R. Viest sa stal generálnym inšpektorom (náčelníkom GŠ) slovenskej armády. Do exilu odišiel, resp. dezertoval zo slovenskej armády v auguste 1939 počas služobnej cesty v Maďarsku.
Vysvetľujme si svoje dejiny. Nebičujme sa nimi!
Anton Hrnko
Ilustračné foto: A. Hrnko. Zdroj: archív autora
14. marec 2026 23:10
