Som historik. Bol som aj politik. Už pred vstupom do politiky mi jeden kolega povedal, že história je na to, aby sa poznala cesta, ktorou sme prišli k dnešku, ale nemala by sa inštrumentalizovať na to, aby sa staré krivdy vnášali do aktuálnej politiky, lebo sa tým nikdy nepodarí vytvoriť stabilné a trvalé vzťahy bez konfliktov a ďalších krívd. Všetko si treba pamätať, ale len preto, aby sa krivdy a staré spory neobnovovali.
Dnes vidíme napr. v západnej Európe obnovovanie obrazu Ruska, ako večitého nepriateľa, ako strojcu všetkého zla, ako príčinu všetkých našich neúspechov. Treba v tejto súvislosti povedať, že tento obraz sa v Európe vždy obnovoval v čase, keď sa niekto snažil vpadnúť do Ruska a obraz „večitého nepriateľa“ mu mal zdôvodniť jeho počin. To, že tie vpády z Európy skončili tak, ako skončili, netreba zvlášť pripomínať.
Aj Slováci majú, najmä v najnovšej dobe príčinu zazerať na svojich susedov, najmä Maďarov a Čechov, ale tak trochu aj na Poliakov ako na národy, ktoré nám v minulosti ukrivdili. Keby sme tieto krivdy inštrumentalizovali v aktuálnej politike, nikam by sme sa nedostali. Len by sa tu obnovovali staré nepriateľstvá a namiesto pokojného ovzdušia spolupráce by sme tu obchádzali sud s pušným prachom. Áno, veci si treba pamätať, ale len preto, aby sa neobnovovali!
V poslednej dobe sa mi dostala do rúk zaujímavá knižka z dielne potomkov slovenského politika Štefana Šebestu z rokov 1945 – 1970. Mimoriadne ma zaujala a odporúčal by som ju prečítať všetkým tým, ktorí z ťažkou nostalgiou spomínajú na niekdajšie Česko-Slovensko. Možno aj tam nájdu aspoň čiastočnú odpoveď, prečo je Slovensko stále v závozu za svojím „starším bratom“. Tým, ktorí majú menej času, ponúkam aspoň svoju recenziu.
Šebesta, Juraj: Šiel som za svojím snom…, (Nad otcovou pozostalosťou). Nákladom vlastným. Bratislava 2024, 192 s.
Nebýva zvykom, že potomkovia sa rozhodnú zastúpiť svojho predka vo významnej funkcii, ktorý nezanechal po seba pamätí, ale len bohatú pozostalosť. Syn Štefana Šebestu Juraj sa podujal túto medzeru vyplniť. Z otcovej pozostalosti zostavil zaujímavú publikáciu, ktorá si zaslúži pozornosť nielen historikov, ale aj širokej verejnosti. Publikácia je o to zaujímavejšia, že zdrojom informácií nie je nejaký stúpenec autonomistického hnutia, príslušník Slovenskej ľudovej strany, resp. príslušník katolíckeho vierovyznania, ale presvedčený komunista, stúpenec česko-slovenskej orientácie, účastník odboja a Slovenského národného povstania a na dôvažok človek evanjelického vierovyznania. Kto bol teda Štefan Šebesta?
Z rozsiahlych životopisných údajov, ktoré v publikácii sprostredkuje jeho syn, sa dozvedáme o celom oblúku životných osudov chlapca z Myjavy, ktorý sa rozhodol zmeniť svet. Samozrejme, túžil stať sa architektom, ale svoje vzdelanie nechcel využiť len na osobnú sebarealizácia, ale vždy myslel na svojich rodákov a rozmýšľal o tom, ako zlepšiť život nielen svojim rodákom z Myjavských kopaníc, ale celému slovenskému národu.
Z celého opisu jeho životných osudov priam srší úprimné slovenské vlastenectvo a ľavicové politické presvedčenie. Na rozdiel od niektorých svojich spolu veriacich nestotožnil sa s myšlienkou jednotného „československého“ národa, ktorú pokladal za výplod českých národných socialistov a ktorej cieľom nebolo len politické ovládnutie Slovenska, ale aj jeho ekonomické vyciciavanie. Jeho obranný postoj voči pražskému centru po prevzatí moci komunistami roku 1948 bol tak trochu naivný, ale úprimný. Pokladal ho za dôsledok infiltrácia českých národných socialistov do orgánov štátu. Teda nikdy sa nezriekol svojho komunistického presvedčenia, ale zásahy z Prahy proti nemu ako človeku presadzujúcemu slovenský národný a štátny záujem nepovažoval za systémový postoj Prahy, ale za sabotáž čistých úmyslov KSČ zo strany spomínaných infiltrovaných škodcov z radov šovinistických predstaviteľov bývalých buržoáznych strán.
Š. Šebesta nemal ľahký osud. Keď sa konečne mohol zapísať v Prahe na architektúru, prišiel protektorát a zatvorenie českých vysokých škôl. Pokúšal sa dokončiť vzdelanie na Viedenskej polytechnike, ale jeho blízky vzťah ku komunistickému hnutie veľmi rýchlo naňho upriamil pozornosť gestapa.
Za dramatických okolností roku 1942 utiekol na Slovensko, kde sa postupne zapojil do komunistického hnutia. Pracoval v ilegálnej KSS na Myjave a ako vojak po vypuknutí SNP odišiel so skupinou rovnako rozmýšľajúcich vojakov do Banskej Bystrice, kde pracoval v Hlavnom štábe partizánskeho hnutia na Slovensku. Po zatlačení povstania do hôr sa dlho ukrýval a za dramatických okolností pred Vianocami 1944 sa vrátil prvýkrát a začiatkom roku 1945 po druhýkrát do rodnej Myjavy, kde sa musel ukrývať až do oslobodenia.
Po oslobodení sa zapojil do obnovovania rodného mesta a spolu s ďalšími vypracovali projekt veľkej Myjavy. Zároveň pôsobil na rôznych funkciách v KSS. Tam si všimli jeho zanietenie a schopnosti a postupne avansoval v straníckych i štátnych orgánoch. Stal sa poslancom SNR a od roku 1949 pôsobil na Krajskom národnom výbore v Bratislave.
Tam sa zdržal len krátko a po absolvovaní potrebného kurzu sa stal námestníkom povereníka stavebníctva. Tam mal okrem iného na starosti aj výstavbu Priehrady mládeže, Trate držby alebo Lodeníc v Komárne. Úspešné pôsobenie pri týchto a iných stavbách ho vynieslo do ÚV KSS a stal sa podpredsedom zboru povereníkov. Už v tomto období narážal na odpor v Prahe a po opätovnom vyostrení boja proti „slovenským buržoáznym nacionalistom“ po udalostiach v Maďarsku roku 1956 sa do zorného uhla bojovníkov za „ideovú čistotu“ v KSS začiatkom roku 1957 dostal aj Š. Šebesta. Jeho politický i občiansky postup bol zastavený. Bol odstavený na vedľajšiu koľaj a pracoval na nižších stupňoch správy v stavebníctve.
Roku 1968 bol Š. Šebesta plne rehabilitovaný a v januári 1969 nastúpil do funkcie ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií. Tam sa však dlho neudržal, lebo Praha túto zlatú sliepku národného hospodárstva potrebovala pod svoje krídla. Bol teda menovaný do funkcie ministra výstavby a techniky Ale názory na postavenie slovenského národa v okresávanej federácii boli nezlučiteľné s predstavami Prahy a tak už v júli 1970 bol opäť mimo hlavného politického prúdu.
V spomínanej publikácii ma mimoriadne zaujala Príloha 1 (ss. 149 – 166), ktorá by sa pokojne mohla nazvať Koľko museli po roku 1945 Slováci zaplatiť, aby na nich mohli Česi opäť doplácať. Je to otrasné svedectvo o tom, ako bolo vojnou zničené Slovensko doslova na hulváta okrádané pražskou byrokraciou pri obnovovaní štátnosti založenej vraj na princípe rovný s rovným.
Zmysel svojej politickej práce Š. Šebesta nevidel v osobnom prospechu, ale v budovaní Slovenska v prospech všetkých jeho obyvateľov. Jeho snaha dôsledne obhajovať slovenské záujmy ho doviedla v 50. rokoch k obvineniam zo slovenského buržoázneho nacionalizmu a odstaveniu z verejného života. Rovnako dopadol ako minister vlády Slovenskej socialistickej republiky, keď ho už roku 1970 za jeho konzekventné proslovenské postoje zbavili funkcie.
Jeho krátky náhľad do kuchyne obnovovania čsl. štátu je svedectvom o nehoráznej lúpeži slovenských finančných zdrojov pražským centrom, o rozhodovaní v neprospech Slovenska a v prospech českých krajín. Dnes sa síce v historických štúdiách píše, že v záverečnej fáze vojny nemecké jednotky odvážali zo Slovenska stroje, zariadenia, tovar, dobytok a pod.
Nestretol som sa až doteraz s informáciou, kde sa tieto hodnoty – sťahované zo Slovenska takmer osem mesiacov – nachádzali na konci vojny. Až v tejto knižke sa človek dozvie, že takmer všetko skončilo na území protektorátu, kde to bolo zabavené ako vojnová korisť a vyhlásené za český národný majetok. Darmo sa poškodení zo Slovenska, aj keď svoj majetok v Česku našli, dožadovali jeho vrátenia. Ak ho skutočne chceli, museli si ho odkúpiť od českých orgánov. To, že to boli miliardy, o ktoré prišlo Slovensko, netreba pochybovať.
Ďalším do oči bijúcim príkladom, uvádzaným autorom, je otázka prevzatia finančných nákladov za vojenské sily a vojenské operácie, doma i v zahraničí. Náklady na odboj v Moskve i Londýne, náklady na vojsko na východe i západe boli uznané za náklady spotrebované pri boji za oslobodenie Česko-Slovenska. Ich financovanie prevzal obnovený česko-slovenský štát. Avšak náklady povstaleckého Slovenska, cca 6 mld. korún, napriek tomu, že povstalecká armáda sa vyhlásila za 1. čsl. armádu a povstaleckým cieľom bolo obnovenie spoločného štátu, do tohto finančného rámca zaradené neboli. Muselo si ich plne uhradiť Slovensko z vlastných zdrojov.
Vojnové škody na Slovensku boli vyčíslené na 115 mld. korún. Tieto prostriedky nikdy neboli Slovensku refundované. V podstate sa umorili tým, že boli zahrnuté do balíka odškodného za majetok, o ktorý sudetskí Nemci prišli pri vysídlení z ČSR. Celkové škody spôsobené Nemeckom na území ČSR boli vyčíslené na 169 mld. korún a hodnota nemeckého majetku v ČSR tiež na 169 mld. korún. Základnou zmluvou ČSFR s NSR roku 1992 sa tieto záväzky vzájomne anulovali. Teda možno povedať, že Slováci zaplatili sudetským Nemcom za majetok, ktorí im zhabali Česi. Čistá bratská pomoc. Len opačným smerom.
Pri zjednotení mien na území Česko-Slovenska len pri nezohľadnení reálnej hodnoty slovenskej koruny prišlo Slovensko o 53,6 mld. korún. Rovnako Slovensko dopadlo pri sťahovaní čsl. korún vydaných štátnymi orgánmi pri oslobodzovaní územia ČSR 1. čsl. armádnym zborom a Červenou armádou. Hoci boje na území Slovenska trvali cca 8 mesiacov a na území Česka necelý mesiac, a teda aj dočasné peniaze vydané vojensko-civilnou správou boli realizované zväčša na území Slovenska, pri ich sťahovaní z obehu Slovensko dostalo len jednu štvrtinu ich hodnoty, čo stalo Slovensko ďalších niekoľko mld. korún (autor hovorí o niekoľko mld.).
Autor ďalej uvádza, že pri vyčíslení štátneho dlhu bolo obraté Slovensko o 63,1 mld. korún, pri pohľadávkach voči Nemeckej ríši o 108 mld. korún a voči Maďarsku o 2,414 mld. korún. Neprimerané navýšenie českého podielu na tzv. viazaných účtoch, bolo podľa Štefana Šebestu jednou z príčin hyperinflácie v Česko-Slovensku, ktorá priamo viedla k mene peňazí roku 1953. Slovensko bolo však podľa autora silno poškodené aj pri výmene peňazí v spomínanom roku, keďže v Česku bolo vymenené základné saldo (500 Kčs) o 35% osobám viac, ako bol počet oprávnených subjektov podľa počtu obyvateľov. Išlo v princípe o odcudzenie 1,9 mld. už nových korún na úkor Slovenska, teda v starej mene o 9,5 mld. korún.
Ďalším čistým príspevkom Slovenska do českých krajín bolo spotrebovanie finančnej a tovarovej pomoci v rámci projektu UNRRA. V ČSR sa spotrebovalo cca 10,9 mld. korún. Keďže Slovensko bolo viac zničené ako české krajiny, vláda v Prahe rozhodla, že 30% tejto pomoci bude spotrebované na Slovensku. Vláda rozhoduje a keď nekontroluje alebo nepotrebuje kontrolu, úradníci urobia po svojom. V skutočnosti na Slovensko prišlo len 17 % z alokovaných prostriedkov, teda cca 1,4 mld. korún bolo beztrestne obraté Slovensku.
V ďalších častiach svojho príspevku autor poukazuje, ako už počas dvojročného plánu v rokoch 1946 – 1947 dochádzalo k zámerným obmedzeniam investovania na Slovensku, aby sa vytváral tlak na uvoľňovanie pracovných síl pre českú časť republiky.
V dôsledku toho už roku 1947 pracovalo v českých krajinách okolo 170 tisíc občanov zo Slovenska. Tento trend pokračoval aj v nasledujúcich rokoch prvej päťročnice, čo malo za následok vyľudňovania najmä vojnou najpoškodenejšieho východného Slovenska. Údajne to viedlo až k protestom vlády ZSSR, ktorá sa začala obávať, že opustené územia by sa mohli stať bázami banditizmu. Skutočnosť bola taká, že vojnou omnoho viac zničené Slovensko bolo prinútené politickými rozhodnutiami obnovovať české krajiny a zanedbávať obnovu vlastnú.
Rovnako spomína, ako boli Slovensku odňaté investície do výroby s vysokou pridanou hodnotou a presunuté do českých krajov. Autor, presvedčený komunista a dvakrát postihnutý za slovenský „buržoázny nacionalizmus“ videl v týchto opatreniach pozostatky benešovského národného socializmu, v skutočnosti išlo o všeobecný neokoloniálny vzťah pražského centra k Slovensku, ktorý sa vytvoril hneď po vzniku prvej ČSR a zanikol až zánikom ČSFR roku 1992. Ak dnes niekto s dešpektom hovorí o tom, ako je Česko pred Slovenskom, mal by sa pozrieť do histórie a skúmať aj tvrdenia Štefana Šebestu, človeka s česko-slovenským presvedčením, ktorý sa nemohol pozerať so založenými rukami nato, ako Praha zdierala Slovensko pri súčasnom vytrubovaní, že naň dopláca.
Uvedená publikácia určite stojí za prečítanie, ale omnoho lepšie by bolo, ak by sa na jej základe slovenskí historici na tie čísla pozreli a riadne ich porovnali s reálnym stavom vecí. Netreba len stále omieľať mantry vytvorené v Prahe.
Anton Hrnko
O autorovi: PhDr. Anton Hrnko, CSc. je známy slovenský historik, autor, publicista a politik, bývalý poslanec NR SR, zakladateľ a bývalý podpredseda SNS, zakladateľ Nadácie Pro Patria s cieľom podporovať a uchovávať históriu slovenského národa.
Ilustračné foto: A. Hrnko. Zdroj: osobný archív autora
3. apríl 2026 05:56
