Je veľa podnetov z rôznych smerov, predkladaných verejnosti ako spôsoby, ktoré by mali upevniť EÚ v jej rozhodovacej právomoci. Mnohé z týchto „dobre“ myslených návrhov zabúdajú na jednu podstatnú vec: Európska únia nie je superštát, ale je úniou suverénnych štátov , ktoré časť svojej suverenity dobrovoľne poskytli Bruselu, aby niektoré opatrenia, najmä v ekonomickej oblasti sa dali vykonávať efektívnejšie.
Podotýkam „dobrovoľne poskytli“, nevzdali sa ich. Podstata suverenity spočíva v tom, že svoje kompetencie by si štáty mali možnosť vziať aj späť . Práve v tomto bode vzniká problém, ktorý sa už viac rokov nastoľuje a naposledy s k nemu vyjadril v súvislosti s pôžičkou Ukrajine nemecký minister zahraničných veci J. Wadephul.
Problém sa volá jednomyseľnosť štátov únie pri rozhodovaní v základných existenčných otázkach EÚ. Človek chápe, že dnešní tvorcovia nemeckých dejín by sa radi vrátili do obdobia, keď platilo nie Roma, ale Berlin locuta, causa finita! (Berlín rozhodol, vec sa skončila).
Nebudem opakovať, že keď táto poučka platila, nedopadlo to s Európou príliš dobre. Ale problém je v niečom inom. Problém je v záväznosti takýchto rozhodnutí, pre ináč suverénne štáty riadiť sa takýmito rozhodnutiami.
Slováci v modernej dobe zažili niekoľkokrát situáciu, keď o nich rozhodli proti ich vôli len na základe väčšinového rozhodnutia. Najčastejšie sa tu spomínajú voľby roku 1946, keď síce na Slovensku vyhrali protikomunistické sily s veľkou väčšinou, ale Praha nám svojím väčšinovým rozhodnutím nanútila komunizmus.
Takýchto rozhodnutí, ktoré sa vždy väčšinovo prijímali v Prahe a proti ktorým Slováci nijakým spôsobom neboli bránení, nakoniec vyústili do stavu, že jedinou schodnou cestou bolo rozpustenie federácie a vznik dvoch suverénnych štátov.
Filozofická i praktická otázka spočíva v tom – keďže únia nie je superštát, ale úniou suverénnych štátov – ši rozhodnutie, s ktorým štát nesúhlasí a bude väčšinovo prijaté, má byť záväzné pre takýto štát.
Prečo by malo byť Slovensko viazané väčšinovým rozhodnutím EÚ napr. v otázke Ukrajiny, keď vedenie tohto štátu sa k našej republike správa nie priateľsky a niektorí jeho reprezentanti vznášajú na územie Slovenska územné nároky?
Zrušenie jednomyseľného súhlasu v základných otázkach fungovania a existencie EÚ by totiž znamenalo zmenu „ústavy“ EÚ. A ako sa dobre pamätám, tá bola prijatá v referende. Teda referendum by bolo nevyhnutné. Tým by sa však charakter únie zmenil v štátoprávnej oblasti a únia by sa zmenila na federáciu.
Ako takéto federácie končia nie je treba ísť po príklad ďaleko. Môžeme si vybrať buď ČSFR, Juhosláviu alebo ZSSR! Nič čo by prospelo EÚ i jednotlivým štátom. Okrem toho, akú záväznosť by malo väčšinové rozhodnutie pre individuálny štát, ktorý s ním nesúhlasí?
Myslím si, že po každom takomto rozhodnutí by len narastal hnev v dotknutej spoločnosti podobne, ako narastal hnev Slovákov po každom rozhodnutí Prahy, ktoré nerešpektovali väčšinovú vôľu Slovákov. Preto, ak chceme EÚ čo najrýchlejšie pochovať, hor sa do zrušenia jednomyseľnosti v rozhodovaní o základných záležitostiach.
Anton Hrnko
Ilustračné foto: SKsprávy/pixabay
8. apríl 2026 05:57
