Traja nemenovaní iránski predstavitelia údajne pre New York Times (NYT) uviedli, že Čína naliehala na ich krajinu, aby sa dohodla na kompromise s USA tým, že súhlasila s dvojtýždňovým prímerím a obnovila rozhovory . Na otázku, či Čína zohrala takúto úlohu, Trump odpovedal : „Počul som, že áno. Áno, zohrali.“ Hovorkyňa čínskeho ministerstva zahraničných vecí Mao Ning potom odhalila , že „Čína v tomto smere vyvinula vlastné úsilie“. Hoci správu priamo nepotvrdila, ani ju priamo nepoprela.
Je zaujímavé, že zakladateľ Drop Site Ryan Grim si všimol , že história úprav tweetu pakistanského premiéra Šehbáza Šarífa, v ktorom prosí Trumpa o predĺženie lehoty na zničenie iránskej civilizácie, ak sa nedosiahne dohoda, ho pôvodne priviedla k príspevku „*Návrh – Správa pakistanského premiéra o X*“. Grim napísal, že „Šarífovi vlastní zamestnanci ho nenazývajú ‚pakistanský premiér‘, volali by ho jednoducho premiér. USA a Izrael by ho samozrejme nazývali ‚pakistanský premiér‘.“
Trump sa pri predĺžení lehoty odvolal na rozhovory so Šarífom.
Vzhľadom na správu NYT, Trumpovo pozitívne potvrdenie tejto správy a súvisiace narážky Maa USA je alternatívnou hypotézou, že Šarífov tweet nenapísali USA ani Izrael, ale Čína. Bez ohľadu na to, kto to urobil, je rozumné, že Čína mohla skutočne vyvíjať tlak na Irán, aby sa s USA dohodol na kompromise, a to nielen preto, že by nesmierne utrpela, keby Trump svoju hrozbu splnil. Pripomeňme, že vyhrážal sa zničením iránskych elektrární, mostov a možno aj ropnej infraštruktúry.
Irán v reakcii na to pohrozil zničením krajín Perzského zálivu a sled udalostí, ktoré mohol Trump katalyzovať, by viedol k tomu, že vývoz energie z regiónu sa na neurčito zastaví. Čína by potom zrazu stratila 48,4 % ropy, ktorú v minulom roku doviezla po mori, z čoho 13,4 % pochádzalo z Iránu a 35 % z kráľovstiev Perzského zálivu (okrem Ománu, ktorého export pochádza z Arabského mora). Hoci má strategické rezervy a vyrába viac alternatívnej energie, jej ekonomiku by to stále veľmi, veľmi sťažilo.
Vzostup Číny ako superveľmoci by sa skončil, zatiaľ čo vojny o zdroje by vypukli v celej Afro-Eurázii okrem Ruska bohatého na zdroje, čím by sa destabilizovala východná pologuľa na roky dopredu, keďže USA sa relatívne izolujú v „Pevnosti Amerika“ a rozdeľujú a vládnu druhej strane sveta. Čína by sa prirodzene radšej tomuto temnému scenáru vyhla, aj keby menšie zlo viedlo k ukončeniu iránskeho petrojuanového experimentu a možno aj jeho vývozu ropy do Číny. Oveľa dôležitejší je pokračujúci vývoz do Perzského zálivu.
Je nereálne si predstaviť, že Čína sľúbila zasiahnuť do podpory Iránu, ak ho USA oklamú rozhovormi tretíkrát za menej ako rok, keď nebude riskovať tretiu svetovú vojnu kvôli Taiwanu ani pri presadzovaní cieľov svojho „neobmedzeného“ ruského strategického partnera na Ukrajine. Pozorovatelia preto môžu len špekulovať, čo Čína dôveryhodne ponúkla Iránu výmenou za kompromis s USA tým, že súhlasí s dvojtýždňovým prímerím a obnovením rozhovorov, ale prinajmenšom bola pravdepodobne zahrnutá štedrá podpora obnovy.
Aby sme to zhrnuli, záujem Číny vyvíjať tlak na Irán, aby uzavrel dohodu s USA, pramenil z obáv z Trumpovej hrozby, že Afro-Eurázia na neurčito zapáli oheň, hoci z jej strany zatiaľ neexistuje jednoznačné potvrdenie, že takúto úlohu zohrala a možno sa nikdy nezohrá. Napriek tomu je jasné, že sa niečo stalo tesne pred uplynutím Trumpovho termínu, do ktorého mala IRGC súhlasiť s prímerím s USA namiesto prijatia mučeníctva, a pravdepodobne to súvisí s Čínou.
Andrew Korybko
O autorovi: Andrew Korybko je americký politický analytik žijúci v Moskve, ktorý sa špecializuje na vzťah medzi stratégiou USA v Afro-Eurázii, čínskou globálnou víziou One Belt One Road, ktorá predstavuje prepojenie Novej Hodvábnej cesty, a hybridnou vojnou. Pravidelne prispieva do Global Research.
Tento článok bol pôvodne publikovaný na autorovom Substacku
Ilustračné foto: korybko.substack.com
9. apríl 2026 05:55
