Bratislava 10. marca 2020 (HSP/Foto: SITA – Alexandra Čunderlíková)
Je po voľbách – a to je čas vrátiť sa na začiatok: ku Kočnerovi. A možno ešte ďalej – možno až tam, odkiaľ sa v skutočnosti odvíjajú nitky, ktoré ovládajú bábky slovenskej politiky
Na snímke Marian Kočner
Zhrňme si podstatu. Istý denník sa pred voľbami zázračným spôsobom exkluzívne dostával ku kontroverznému kompromitujúcemu materiálu a veľmi selektívne ho dávkoval, aby ho – spolu s kolaborujúcimi ďalšími mainstreamovými médiámi – šíril medzi ľudí ako koronavírus s jednoznačným cieľom čo najviac vo voľbách poškodiť Smer-SD a SNS.
Až teraz sa ukazuje, aká žumpa bol ten človek. Ak diabol má schopnosť vyťahovať zo dna ľudskej duše to najhoršie, aj Marián Kočner bol čímsi ako Luciferom slovenskej politiky – aj on so svojou čertovskou sukou dokázal osloviť všetko to najčernejšie na samom spodku duší veľkej časti tých, ktorí na Slovensku môžu hýbať spoločenským dianím.
Tu by sa prípadne hodil ešte veselší odstavec o tom, že ak máme Lucifera, tak iste máme v slovenskej politike aj niečo ako dobrého anjela, ktorý v slovenských dušiach dokáže presný opak: rozsvecovať svetlo lásky, výhodných úrokov, poctivého účtovníctva či vzťahu k rodnej pôde. Ale o tom až nabudúce; tento odstavec, milý čitateľ, ako keby tu vlastne ani nebol, pretože tento článok nie je o dobrom anjelovi, ale o niečom úplne inom.
Tento článok je totiž o tom, že Kočnerova nechutná firma na vydieranie a kompromitovanie nebola politicky polarizovaná. Kočnerovi, Zsuzsovej a ďalším členom tejto zločineckej skupiny bolo v skutočnosti naozaj srdečne jedno, pod akou vlajkou dotyčný objekt korumpovania stál: v ich odpornom podnikaní bol každý politik, sudca, policajt, novinár, skrátka každá zaujímavá osoba iba surovinou, ktorá po spracovaní vo „výrobnom procese“ priniesla zisk. Zisk niekedy aj v podobe peňazí, ale oveľa častejšie v podobe moci, vplyvu.
Moc je iba vtedy skutočnou mocou, keď platí univerzálne. Kočnerovská hydra preto rozprestrela svoje chápadlá naozaj na všetky strany. Otázka teda nestojí, kto sa s Kočnerom poznal, ale na koho „vymakaná“ kočnerovská technológia zafungovala tak, že v dôsledku toho porušil zákon, alebo aspoň mravné normy.
Je po voľbách. Výstrel sa podaril, obeť padla, vlastne hneď dve obete. Ibaže teraz môže prísť pre niekoho nepríjemnosť: spätný náraz s rovnakou silou, ako bola sila výstrelu. Kým pred voľbami mediálna psychóza cielene zafungovala proti tým správnym cieľom, teraz po voľbách je možné, že sa viacerým v žalúdkoch a mozgovniach rozleží, čo konkrétne s kým vlastne ten Kočner a jeho vražedné komando šírili v slovenskej politike a justícii ich poňatie „demokracie“ na spôsob Chicaga 30. rokov. A dopadne aj na tých, ktorí sa doposiaľ tvárili, že sa ich Kočneriáda netýka, napriek obrovským hrudám masla na ich politických hlavičkách.
Pred voľbami podaktorí kričali, že dôležitejšie je poukazovať na vzťahy kočnermafie s vládnymi stranami, pretože tie sú pri moci, lebo veď čože tam po opozícii, tá predsa nič nemôže – lenže odteraz to bude platiť rovnako, ibaže na tých druhých. Karta sa obrátila a pre mnohých občanov začne až byť veľmi zaujímavé, čo že si toľké hodiny Kočner šuškal do uška s Igorom Matovičom, čo že to za dobroty kuchtil na toľkých raňajkových „sessions“ spolu s Richardom Sulíkom, alebo čo si v súkromí štebotala Zsuzsová s Danielom Lipšicom, centrálnym advokátom pravdy a lásky na Slovensku.
Aké je zábavné, keď máme na Slovensku toľkých (charakterných) amatérskych filmárikov a filmušky, všakže? Takže pre istotu bude dobré mať pripravené pukance – možno bude ešte veselo. A my chceme byť aj najbližšie štyri roky pri tom: radi vás budeme informovať o všetkom dôležitom, vrátane toho, na čo iné objektívne médiá v návale inej náročnej práce prípadne pozabudnú…
Ivan Lehotský
Príspevok Kočneriáda sa nekončí. Minulá vládna garnitúra padla, a čo tá nová? Každý výstrel má aj spätný náraz… zobrazený najskôr Hlavné správy .