FOREIGN AFFAIRS: Prečo je ukrajinská kríza vinou Západu

FOREIGN AFFAIRS: Prečo je ukrajinská kríza vinou Západu


Na jeseň v roku 2014 vydal významný geopolitický analytik John J. Mearsheimer na stránkach časopisu Foreign Affairs článok, ktorý narušil monolitnú prezentáciu Ruska ako démonickej mocnosti. Podľa tejto analýzy sú kroky Ruska na Ukrajine vedené ako odvetné opatrenia proti nerealistickej, arogantnej a nevšímavej politike Západu.



Po štyroch rokoch je viac ako zjavné, že Mearsheimer mal pravdu, ak tvrdil, že táto politika povedie ku krachu. Rusko sme stále tvrdšími krokmi nijako neovplyvnili, naopak, povzbudili sme ho k strategickému obratu na východ k Číne. Vôbec sa nepodarilo potlačiť význam Ruska a za štyri roky sa z Kremľa stala centrála diania, kde lídri mnohých krajín diskutujú svetové problémy. Ukrajina sa nielenže prepadla do beznádeje, ale má na čele neuveriteľne skorumpované vedenie, ktorí je ochotné v rámci zachovania si svojej moci kľudne vyvolať aj vojnový konflikt.



Západ si svojim tlakom na Rusko vyrobil obrovské množstvo problémov, ktoré chce riešiť opačne, ako by velila logika. Namiesto prehodnotenia neúspešnej politiky chcú túto aktivitu ešte viac pritvrdiť.



Zdá sa, že môže byť užitočné si prečítať ešte raz uvedený článok pri bojovom pokriku „ Na Rusko! „







Liberálny sebaklam, ktorý vyprovokoval Putina



Podľa prevažujúceho názoru na západe je za celú ukrajinskú krízu vinná ruská agresia. Podľa tohto názoru ruský prezident Putin pripojil Krym vo svojej dlhodobej túžbe oživiť Sovietske impérium a pravdepodobne hneď potom pripojí celú Ukrajinu a ostatné krajiny východnej Európy. Odvolaný ukrajinský prezident Janukovič pre Putina len dodal zámienku na uchvátenie časti Ukrajiny ruskými silami.



Táto predstava je však chybná: Spojené štáty a ich európski spojenci nesú za túto krízu najväčší podiel zodpovednosti. Koreňom krízy je rozširovanie NATO, ktoré je základným prvkom väčšej stratégie ako odviesť Ukrajinu spod ruského vplyvu a integrovať ju do západných štruktúr. Kritickými bodmi boli zároveň expanzia EU na východ a západná podpora Oranžovej revolúcie v r. 2004. Od roku 1999 ruskí leadri vehementne odporovali zväčšovaniu NATO a v posledných rokoch dávali jasne najavo, že neznesú, aby sa strategicky dôležitý susedný štát stal baštou západu. Pre Putina bolo ilegálne zvrhnutie ukrajinského demokraticky zvoleného pro-ruského prezidenta, ktoré nazval aj pučom, poslednou kvapkou na pretečenie pohára. Putin reagoval zabratím poloostrova Krymu z obavy, že by tam NATO postavilo vojenskú námornú základňu a začal pracovať na destabilizácii Ukrajiny až dovtedy, dokedy by sa tá nevzdala úsilia pripojiť sa k Západu.



Putinove kroky by nemali byť žiadnym prekvapením. Putin prehlasuje,
že Západ sa posúva k susedstvu Ruska a ohrozuje jeho strategické záujmy
už nejakú dobu. Elity v Spojených štátoch a v Európe sú voči tomuto
faktu slepé, lebo sa držia chybnej medzinárodnej politiky. Domnievajú
sa, že logika realizmu už v dvadsiatom prvom storočí neplatí a že celú
Európu je možné udržať slobodnú len na základe takých liberálnych
princípov, ako je právny poriadok, ekonomická nezávislosť a demokracia.



Ale táto schéma na Ukrajine nefunguje. Tamojšia kríza ukazuje, že politika realizmu je stále relevantná a že štáty, ktoré ju ignorujú, škodia samé sebe. USA a EU celý pokus premeniť Ukrajinu na baštu Západu na ruskej hranici pobabrali. Teraz, keď sa chyba ukázala v plnom svetle, pokračovať v tejto pochybenej stratégii by bolo obrovskou chybou.



Západná bezočivosť



Keď sa schyľovalo ku koncu studenej vojny, sovietski lídri
uprednostňovali, aby vojská NATO zostali v Západnej Európe a tak
dohliadali na zjednotené Nemecko a pacifikovali ho. Ale neželali si, aby
sa NATO rozširovalo a predpokladali, že západní diplomati ich chápu.
Clintonova administrácia však začala v polovici 90-tych rokov na
rozširovanie NATO tlačiť.



Prvé rozšírenie nastalo v roku 1999, keď sa pridalo Česko, Maďarsko a Poľsko, Druhé bolo v r. 2004 a zahŕňalo Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litovsko, Rumunsko, Slovenska republika a Slovinsko. Moskva sa už od začiatku trpko sťažovala. Napr. počas bombardovania bosniackych Srbov r. 1995 ruský prezident B. Jeľcin povedal: „ Toto je prvý znak toho, čo sa môže stať, keď sa NATO priblíži k hraniciam Ruskej Federácie. …Plamene vojny môžu vzbĺknúť po celej Európe. “ Ale Rusi boli príliš slabými na to, aby mohli prekaziť posun NATO smerom na východ, ktorý v každom prípade nevyzeral nejako hrozivo, keďže ani jeden z nových členov, okrem maličkých pobaltských republík, nesusedil s Ruskom.



NATO sa začalo pozerať ďalej na východ. Na aprílovej vrcholnej schôdzi [v roku 2008] sa hovorilo o prijatí Gruzínska a Ukrajiny. Želal si to George Bush, ale Nemecko a Francúzsko boli proti, lebo sa obávali že by takýto krok Rusko zbytočne antagonizoval. Napokon dosiahli členovia NATO kompromis: spolok nezačal formálny proces vstupu, ale vydal vyhlásenie, v ktorom podporil ašpirácie Gruzínska a Ukrajiny: „ Tieto krajiny sa stanú členmi NATO. “



Moskva však tento záver za kompromis nepovažovala. Alexander Gruško, ktorý bol vtedy námestníkom ministra zahraničných vecí, prehásil: „ Členstvo Gruzínska a Ukrajiny v NATO je obrovskou strategickou chybou a malo by veľmi vážne dôsledky pre pan-Európsku bezpečnosť. “ Putin trval na tom, že pripojenie týchto dvoch krajín do NATO by predstavovalo pre Rusko „ priamu hrozbu „. Jedny z ruských novín písali, že Putin vtedy Bushovi úplne jasne oznámil, že „ ak prijmú Ukrajinu do NATO, tak prestane existovať. “



Ruská invázia do Gruzínska mala zahnať akékoľvek zbytky pochýb o
Putinovom odhodlaní zabrániť Gruzínsku a Ukrajine pri vstupe do NATO.
Gruzínsky prezident Michail Saakašvili, ktorý bol odhodlaný doviesť
svoju krajinu do NATO, sa v r. 2008 odhodlal pripojiť dve separatistické
oblasti, Abcháziu a Južné Osetsko. Ale Putin sa rozhodol, že Gruzínsko
udrží slabé a rozdelené a – mimo NATO. Keď vypukli boje medzi gruzínskou
vládou a južnoosetskými separatistami, ruské sily prevzali kontrolu nad
Abcháziou a Južným Osetskom. Moskva dala najavo, že to myslí vážne.
Napriek tomuto jasnému varovaniu sa však NATO nikdy nevzdalo svojho
cieľa pričleniť Gruzínsko a Ukrajinu. A expanzia NATO pokračovala ďalej s
prijatím Albánska a Chorvátska v r.2009.



EU taktiež expandovala na východ. V máji 2008 predstavila svoju iniciatívu Východné partnerstvo – program na podporu prosperity v krajinách ako Ukrajina a na ich integráciu do ekonomiky EU. Vôbec neprekvapilo, že ruskí lídri považovali tento plán za nepriateľský k záujmom ich krajiny. Vo februári predtým, ako bol Janukovič vyhodený z kresla, obvinil ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov EU z pokusu o vytvorenie sféry vplyvu vo východnej Európe. V očiach ruských lídrov je expanzia EU zámienkou na expanziu NATO.



Posledným pokusom o odtrhnutie Ukrajiny od Moskvy bola snaha rozšíriť
západné hodnoty a podporiť demokraciu na Ukrajine a v ďalších
post-sovietskych štátoch. Takéto plány zvyčajne zahŕňajú financovanie
pro-západných jednotlivcov a organizácie. Podľa odhadu Victorie
Nulandovej, asistentky amerického ministerstva zahraničných vecí pre
európske a euroázijské aféry, USA investovali na Ukrajine od roku 1991
viac ako 5 miliárd dolárov, aby pomohli Ukrajine dosiahnuť „ budúcnosť, ktorú si zaslúži „.
Ako súčasť tohto úsilia vláda USA financovala Národnú nadáciu pre
demokraciu. Táto nezisková organizácia financovala viac ako 60 projektov
zameraných na propagáciu občianskej spoločnosti na Ukrajine a jej
predseda Carl Gershman nazval túto krajinu tou „ najväčšou odmenou „.
Potom, čo Janukovič vyhral v r. 2010 voľby, táto neziskovka sa
rozhodla, že podrýva jej ciele a zintenzívnila svoje úsilie v podpore
opozície a v posilňovaní demokratických inštitúcií tejto krajiny.



Keď sa ruskí lídri pozerali na západné sociálne inžinierstvo na Ukrajine, začali mať obavy, že ich krajina môže byť na rade. A takéto obavy vôbec nie sú bezdôvodné. V septembri r. 2013 Gershman v The Washington Post napísal: „ Rozhodnutie Ukrajiny pridať sa k Európe urýchli smrť ideológie ruského imperializmu, ktorú Putin reprezentuje. “ A dodal: „ Aj Rusi čelia voľbe a Putin môže prehrať nielen v blízkom susedstve, ale aj v rámci samotného Ruska. “



Vznik krízy



Trojčlenná politika západu – rozširovanie NATO, EU a podporovanie
demokracie – prilievala olej do ohňa, ktorý mal čoskoro vzbĺknuť. Iskra
prišla v novembri 2013, keď Janukovič odmietol dôležitý ekonomický
program, ktorý predtým vyjednával s EU a namiesto toho prijal 15
miliardovú ponuku Ruska. Toto rozhodnutie vyvolalo protivládne
demonštrácie, ktoré počas nasledovných troch mesiacov eskalovali a v
polovici februára zapríčinili smrť asi stovky demonštrantov. Západní
emisári náhlivo prilietali do Kyjeva, aby túto krízu vyriešili. 21.
februára bola podpísaná dohoda medzi vládou a opozíciou, ktorá
dovoľovala Janukovičovi ostať pri moci do nových volieb. Ale dohoda sa
vzápätí rozpadla a Janukovič nasledujúci deň utiekol do Moskvy. Nová
vláda v Kyjeve bola prozápadná do špiku kosti a skladala sa z vysoko
postavených členov organizácií, ktore možno legitímne označiť za
neofašistické.



Hoci plný rozsah angažovanosti USA ešte nie je vyšetrený, už teraz je
jasné, že Washington tento puč podporil. Nulandová a republikánsky
senátor John McCain sa zúčastňovali mimovládnych demonštrácií a americký
veľvyslanec na Ukrajine Geoffrey Pyatt vyhlásil, že zvrhnutie
Janukoviča bol dňom, ktorý sa zapíše do učebníc dejepisu. A nahrávky
telefonických rozhovorov Nulandovej, ktoré prenikli na verejnosť
ukázali, že Nulandová podporovala zmenu režimu a želala si, aby sa
premiérom novej vlády stal Arsenij Jaceniuk, čo sa aj stalo. Niet divu,
že Rusi si napriek všetkému presviedčaniu zo strany Západu myslia, že
Západ hral pri zvrhnutí Janukoviča úlohu. Pre Putina nastal čas jednať.
Krátko po 22. februári vyzval ruské sily na prevzatie Krymu a zakrátko
nato Krym začlenil do Ruska. Táto úloha sa ukázala byť relatívne ľahkou
vďaka tomu, že tisícky ruských vojakov boli už umiestnené na námornej
základni v Sevastopole. Krym bol ľahkým cieľom, keďže etnickí Rusi
tvoria 60 percent jeho populácie. Väčšina z nich chcela z Ukrajiny von.



Potom začal Putin masívne tlačiť na novú vládu v Kyjeve s úmyslom odradiť ju od spojenectva so Západom proti Moskve, pričom dával jasne najavo, že skôr, ako by jej dovolil, aby sa stala západnou baštou na prahu ruských dverí, tak ju zruinuje. Na tento účel zmobilizoval poradcov, zbrane a diplomatickú podporu pre ruských separatistov na východnej Ukrajine a tak tlačil krajinu do občianskej vojny. Na ukrajinských hraniciach zhromaždil veľkú armádu a ak by vláda zasiahla proti rebelom, hrozil napadnutím. Zároveň výrazne zvýšil cenu plynu, ktorý Rusko vyváža na Ukrajinu a začal požadovať platby za predchádzajúce exporty. Putin hrá tvrdú hru.



Diagnóza



Putinove činy sú ľahko pochopiteľné. Ukrajina so svojimi rozsiahlymi
rovinami, ktorými prechádzali Napoleonské vojská, imperiálne Nemecko aj
nacistické Nemecko, aby napadli Rusko, slúži ako nárazníkový štát s
enormným strategickým významom pre Rusko. Žiadny ruský líder nemôže
tolerovať vojenskú alianciu s tými, ktorých Moskva donedávna považovala
za ruských smrteľných nepriateľov. Takisto by žiadny ruský líder nestál
so zalomenými rukami, ak by Západ pomáhal nastoliť vládu, ktorá by bola
rozhodnutá integrovať Ukrajinu do západných štruktúr.



Washingtonu sa ruská pozícia nemusí páčiť, ale mal by aspoň rozumieť
logike, z ktorej vychádza. Toto je Geopolitika 101: veľmoci sú vždy
citlivé na potenciálne hrozby blízko ich územia. Napokon ani USA
netoleruje, ak by hocijaká vzdialená veľmoc chcela rozmiestniť vojenské
sily hocikde na západnej pologuli, nehovoriac na hraniciach s USA.
Predstavme si to rozhorčenie vo Washingtone, ak by Čína začala budovať
rozsiahlu vojenskú alianciu a pokúsila by sa do nej začleniť Kanadu
alebo Mexiko. A aj keď odložíme logiku bokom, ruskí lídri oznamovali
svojim západným náprotivkom nespočetnekrát, že rozširovanie NATO na
Ukrajinu a Gruzínsko je neakceptovateľné spolu s úsilím obrátiť tieto
krajiny proti Rusku. Tento postoj jasne deklarovala rusko-gruzínska
vojna v r. 2008.



Predstavitelia USA a ich európski spojenci argumentujú, že sa veľmi
snažili, aby Rusko pochopilo, že NATO nemá ohľadom Ruska žiadne bočné
úmysly. Nielenže neustále popierajú, že by rozširovanie NATO cielilo na
Rusko, NATO navyše nikdy nepoužilo vojenské sily na území nových
členských štátov. V r. 2002 dokonca vytvorilo organizáciu nazvanú Výbor
pre NATO-Rusko s úmyslom podporiť spoluprácu. Navyše na upokojenie Ruska
USA vyhlásili r. 2009 že radšej umiestnia svoj nový obranný systém na
bojové lode v európskych vodách, ako by ich mali umiestniť na českom a
poľskom území. Ale žiadne z týchto opatrení nefungovalo. Ruská opozícia
voči rozširovaniu NATO najmä na Ukrajinu a Gruzínsko zostáva silná. A sú
to Rusi, nie Západ, kto napokon rozhoduje o tom, čo je treba považovať
za hrozbu a čo nie.



Ak chceme pochopiť, prečo Západ a najmä USA nechápe, že ich ukrajinská politika položila základný kamen pre veľkú zrážku s Ruskom, musíme sa navrátiť do polovice 90-tych rokov, keď Clintonova administratíva presadzovať rozširovanie NATO začala. Stratégovia predkladali celú kopu argumentov pre a proti rozširovaniu, ale nedokázali sa dohodnúť na tom, čo robiť. Väčšina východoeurópskych emigrantov v USA spolu s ich príbuznými silne podporovali rozširovanie, lebo chceli, aby NATO chránilo krajiny ako Maďarsko a Poľsko. Niektorí realisti tiež uprednostňovali túto politiku, lebo sa domnievali, že Rusko treba ešte stále krotiť.



Ale väčšina realistov bola proti rozširovaniu v domnienke, že veľmoc na úpadku so starnúcou populáciou a jednostranne orientovanou ekonomikou krotiť netreba. Zároveň sa obávali, že rozširovanie by Moskve len dalo zámienku, aby vo východnej Európe spôsobovala problémy. Americký diplomat George Kennan túto perspektívu vyjadril r. 1998 v rozhovore krátko po tom, ako americký senát odsúhlasil prvé kolo rozširovania NATO. „Domnievam sa, že Rusi budú reagovať nepriateľsky a že to ovplyvní ich politiku,“ povedal. „ Myslím, že to je tragickou chybou. Pre rozširovanie neexistoval žiadny dôvod. Nikto nikoho neohrozoval. “



Na druhej strane väčšina liberálov vrátane mnohých kľúčových členov
Clintonovej administrácie uprednostňovala rozšírenie. Domnievali sa, že
koniec studenej vojny od základu zmenil medzinárodnú politickú scénu a
že nový, post-národný poriadok nahradil realistickú logiku, ktorá zvykla
vládnuť Európe dovtedy. Podľa Madeleine Albrigtovej, Clintonovej
ministerke zahraničných vecí, USA boli nie len „ nepostrádateľnou krajinou „,
ale boli aj neohrozujúcim hegemónom a preto by ich Moskva nemala
považovať za hrozbu. Cieľom bolo teda v podstate premeniť celý kontinent
tak, aby vyzeral ako západná Európa.



A tak sa USA a ich spojenci usilovali podporiť demokraciu v krajinách
východnej Európy, zväčšiť ich vzájomnú ekonomickú prepojenosť a
začleniť ich do medzinárodných inštitúcií. Po víťazstve v debate v USA
liberáli nemajú problém presvedčiť svojich európskych spojencov, aby
rozširovanie NATO podporili. Napokon súdiac podľa európskych aktivít,
Európania boli ešte viac presvedčení o myšlienke, že na geopolitike už
viac nezáleží a že liberálny poriadok zahŕňajúci všetky krajiny, by
mohol zabezpečiť trvalý mier v Európe.



Liberáli v prvej dekáde tohto storočia tak dominovali politickému
diskurzu o európskej bezpečnosti, že aj keď aliancia prijala politiku
otvorených dverí, rozširovanie NATO sa nestretlo so žiadnou realistickou
opozíciou. Tento svetonázor je medzi predstaviteľmi USA doteraz
akceptovanou dogmou. Napríklad Barack Obama predniesol v marci reč o
Ukrajine, v ktorej opakovane spomínal „ ideály „, ktoré motivovali Západnú politiku a ako tieto ideály boli „ často ohrozované staršími, viac tradičnými pohľadmi na moc. “ Odpoveď ministra zahraničných vecí Johna Kerryho na krymskú krízu reflektuje tú istú perspektívu: „ V
dvadsiatom prvom storočí sa predsa nemožno správať podľa módy
devätnásteho storočia, keď ste inú krajinu napadli len na základe
vymysleného dôvodu. “



V podstate sa obe strany konfliktu držali úplne iných scenárov
medzinárodnej politiky. Výsledkom je, že USA a ich spojenci vyvolali
veľkú krízu na Ukrajine.



Hra s obviňovaním



V tom istom rozhovore r. 1998 Kennan predpovedal, že rozšírenie NATO vyprovokuje krízu, po ktorej navrhovatelia rozširovania prehlásia: „ veď sme vám vždy hovorili, akí sú Rusi. “ A ako keby naštartovaní týmto výrokom, väčšina západných politikov začala vykresľovať Putina ako reálneho páchateľa v ukrajinskej situácii. Podľa The New York Times, v marci naznačila Angela Merkelová, že Putin bol iracionálny, keď oznámil Obamovi, že žije v „ inom svete „. A hoci Putin bez pochýb má autokratické tendencie, neexistuje evidencia, že by bol mentálne nestabilný. Práve naopak, je prvotriednym stratégom, ktorý by mal vyvolávať obavy a rešpekt u každého, kto ho ohľadne jeho medzinárodnej politiky provokuje.



Iní analytici argumentujú, že Putin ľutuje rozpad Sovietskeho zväzu a
je odhodlaný zvrátiť ho rozšírením ruských hraníc. Podľa tejto
interpretácie Putin zabraním Krymu testuje vody, či je správny čas na
podrobenie si celej Ukrajiny, alebo aspoň jej východnej časti a že sa
prípadne začne správať agresívne voči ostatným krajinám v bezprostrednom
susedstve Ruska. Pre tento tábor Putin predstavuje novodobého Adolfa
Hitlera a podpísať s ním akúkoľvek dohodu im pripomína chybu Mníchova.
Preto musí NATO prijať Gruzínsko a Ukrajinu ešte predtým, ako bude Rusko
dominovať svojim susedom a ohrozovať západnú Európu.



Tento argument sa pod bližším skúmaním rozplynie. Ak by bol Putin odhodlaný vytvoriť veľké Rusko, náznaky jeho úmyslov by sa určite objavili už pred 22. februárom. Ale neexistujú žiadne dôkazy, že by sa o zabratie Krymu usiloval a už vôbec žiadny, že by sa pokúšal o zabratie akéhokoľvek územia na Ukrajine pred týmto dňom. A ani západní lídri, ktorí podporovali rozšírenie NATO to nerobili kvôli strachu, že by Rusko chcelo použiť vojenskú silu. Putinove konanie na Kryme ich prekvapilo a zdá sa, že bolo spontánnou reakciou na zvrhnutie Janukoviča. A hneď potom sa aj samotný Putin vyslovil, že je proti odtrhnutiu Krymu, vzápätí však rýchlo zmenil názor.



Okrem toho aj keby chcel, Rusku chýba schopnosť ľahko dobyť a
anexovať východnú Ukrajinu, o celej krajine ani nehovoriac. Jedna
tretina ukrajinskej populácie – 15 miliónov – žije medzi riekou Dneprom,
ktorá rozdeľuje krajinu na dve polovice a ruskou hranicou. Obrovská
väčšina týchto ľudí chce zostať súčasťou Ukrajiny a určite by sa bránila
ruskej okupácii. Navyše ruská podpriemerne schopná armáda, ktorá
nevykazuje žiadne znaky, že by sa čoskoro premenila na moderný
Wehrmacht, by mala na pacifikovanie Ukrajiny malú šancu. Moskva nie je
ani nijako vybavená znášať náklady spojené s okupáciou. Jej slabá
ekonomika by trpela ešte viac v dôsledku nových sankcií, ktoré by
nasledovali.



Ale aj keby Rusko vybudovalo silnú vojenskú mašinériu, aj tak by
nebolo schopné Ukrajinu úspešne okupovať. Stačí, ak si pripomenieme
sovietsku aj americkú skúsenosť s okupáciou Afganistanu, americké
skúsenosti vo Vietname a v Iraku a ruskú skúsenosť s Čečenskom, aby sme
videli, že vojenské okupácie zvyčajne končia nešťastne. Putin určite
chápe, že pokus o zhltnutie Ukrajiny by sa podobal pokusu o zhltnutie
jazveca. Jeho odozvy na udalosti na Ukrajine boli defenzívne, nie
ofenzívne.



Keďže väčšina západných lídrov pokračuje v popieraní, že by Putinovo
správanie mohlo byť motivované legitímnymi obavami o bezpečnosť, vôbec
neprekvapuje, že zosilnili už existujúcu politiku a potrestali Rusko,
aby ho odstrašili od ďalšej agresie. Hoci Kerry tvrdí, že „ všetky možnosti sú otvorené, “
ani USA ani EU nie sú pripravené použiť na obranu Ukrajiny silu.
Namiesto toho sa Západ spolieha na ekonomické sankcie, ktoré by mali
donútiť Rusko skončiť s podporou povstalcov na východe Ukrajiny. V júli
zaviedli USA a EU tretie kolo sankcií zacielených na na
vysokopostavených jednotlivcov s blízkymi vzťahmi k ruskej vláde a na
niektoré významné banky, energetické spoločnosti a obranné firmy.
Zároveň hrozili rozpútať ďalšie kolo prísnejších sankcií, ktoré by sa
týkali všetkých sektorov ruskej ekonomiky.



Takéto opatrenia majú slabý efekt. Tvrdé sankcie aj tak nepripadajú do úvahy, lebo západné krajiny, najmä Nemecko ich nepripustia z obáv, že sa Rusko bude mstiť a spôsobí vážne ekonomické škody v rámci EU. Ale aj keby USA presvedčili svojich spojencov o implementácii takýchto opatrení, Putin by s veľkou pravdepodobnosťou svoje správanie nezmenil. Dejiny nám ukazujú, že krajiny sú schopné absorbovať enormné množstvo trestov v záujme ochrany svojich základných strategických záujmov. Nie je dôvod, aby bolo Rusko výnimkou z tohto pravidla.



Západní lídri sa taktiež držali provokatívnych taktík, ktoré túto krízu ešte viac urýchľovali. V apríli 2014 sa viceprezident Joseph Biden stretol s ukrajinskými poslancami a oznámil im: „ Toto je druhá príležitosť uskutočniť pôvodné sľuby, ktoré boli dané pri Oranžovej revolúcii. “ John Brennan, riaditeľ CIA tiež záležitosti nepomohol, keď v ten mesiac po návšteve Kyjeva prehlásil v Bielom dome, že návšteva bola zameraná na zlepšenie bezpečnostnej spolupráce s ukrajinskou vládou.



Medzitým EU pokračovala v presadzovaní jej Východného partnerstva. V marci José Manuel Barroso, predseda Európskej komisie zosumarizoval postoj EU k Ukrajine: „ Máme voči tejto krajine dlh, povinnosť solidarity a budeme pracovať na tom, aby sme ju dostali tak blízko k nám ako je len možné. “ A naozaj, 27. júna podpísala EU a Ukrajina ekonomickú dohodu, ktorú Janukovič niekoľko mesiacov predtým osudovo odmietol. A na stretnutí členských štátov NATO, ktoré sa konalo tiež v júni, sa ministri zahraničných vecí dohodli, že aliancia zostane otvorená pre nových členov, aj keď sa zdržali menovania Ukrajiny. „ Žiadna tretia krajina nemá k rozširovaniu NATO právo veta, “ prehlásil Anders Fogh Rasmussen, generálny tajomník NATO. Ministri zahraničných vecí zároveň odsúhlasili podporiť rôzne opatrenia na zlepšenie ukrajinskej vojenskej pohotovosti v oblastiach ako sú velenie a riadenie, logistika a obrana voči kybernetickému útoku. Ruskí lídri samozrejme po takýchto akciách začali jančiť a západná odozva na krízu vyrobila zo zlej situácie ešte horšiu.



Riešenie situácie na Ukrajine však existuje – ale vyžaduje si, aby
Západ začal o nej rozmýšľať fundamentálne novým spôsobom. USA a EU by sa
mali vzdať plánov na pozápadnenie Ukrajiny a namiesto toho sa zamerať
na vytvorenie neutrálneho tlmiča medzi NATO a Ruskom, podobného pozícii
Rakúska počas studenej vojny. Západní lídri by mali uznať, že Ukrajina
znamená pre Putina tak veľa, že si v nej nemôžu dovoliť podporovať
anti-ruský režim. To neznamená, že budúca Ukrajina by mala byť pro-ruská
alebo anti-NATO. Naopak, cieľom by mala byť suverénna Ukrajina, ktorá
by nespadala ani pod ruský ani pod západný tábor.



Na dosiahnutie tohto cieľa by mali USA a ich spojenci verejne vylúčiť možnosť rozširovania NATO na Gruzínsko a Ukrajinu. Ďalej, Západ by mal pomôcť vypracovať plán ekonomickej pomoci pre Ukrajinu, na ktorom by sa zúčastnila EU, Medzinárodný menový fond, Rusko a USA . Tento návrh Moskva určite privíta, keďže je v jej záujme, aby mala na svojej hranici prosperujúcu a stabilnú Ukrajinu. A Západ by mal výrazne obmedziť svoje úsilie o sociálne inžinierstvo vo vnútri Ukrajiny. Je najvyšší čas, aby Západ ukončil svoju podporu pre Oranžovú revolúciu. A napokon, lídri USA a EU by mali vyzvať Ukrajinu, aby začala rešpektovať práva menšín, najmä jazykové práva rusky hovoriacich obyvateľov.



Mnohí argumentujú, že zmena politiky voči Ukrajine teraz by vážne
poškodila dôveryhodnosť USA vo svete. Áno, toto by USA jednoznačne niečo
stálo, ale cena za pokračovanie mylnej stratégie by bola ešte väčšia.
Okrem toho ostatné krajiny by oveľa viac rešpektovali štát, ktorý sa
poučí zo svojich chýb a nakoniec prijme taký postup, ktorý daný problém
efektívne rieši. Pre USA je táto možnosť jasne otvorená.



Často možno počuť aj názor, že Ukrajina má právo určiť si sama, s kým sa chce spojiť a že Rusi nemajú právo brániť Kyjevu spojenectvo so Západom. Toto je však pre Ukrajinu veľmi nebezpečný spôsob ako rozmýšľať o možnostiach zahraničnej politiky. Je smutným faktom, že ak sa jedná o veľmoci, sila má často pravdu. Abstraktné práva ako právo na sebaurčenie sú poväčšine bez významu, keď sa slabé štáty zamotajú do bitky medzi silnými štátmi. Mala Kuba právo na vytvorenie vojenského spojenectva so Sovietskym zväzom počas studenej vojny? USA si to teda nemysleli a to isté si nemyslia Rusi ohľadne ukrajinského spojenectva so Západom. Je v záujme Ukrajiny, aby pochopila reálne možnosti a bola opatrná pri jednaní so svojim silnejším súperom.



Aj keby niekto odmietal túto analýzu a domnieval sa, že Ukrajina má
právo požiadať o vstup do NATO a EU, faktom zostáva, že USA a ich
európski spojenci môžu túto žiadosť odmietnuť. Nie je dôvod, aby Západ
vyhovel Ukrajine, ak tá uplatňuje chybnú zahraničnú politiku, najmä ak
jej obrana pre Západ nepredstavuje životne dôležitý význam. Hovieť si
nad snom niektorých Ukrajincov nie je hodné nepriateľstva a bitiek,
ktoré tento sen so sebou prináša. A nie je to férové ani pre väčšinu
ukrajinského obyvateľstva.



Niektorí analytici môžu priznať, že NATO vzťahy s Ukrajinou
nezvládlo, že Rusko predstavuje nepriateľa, ktorú bude časom len
narastať a že Západ nemá inú možnosť ako pokračovať v súčasnej
stratégii. Ale tento názor je zúfalo chybný. Rusko je upadajúcou
mocnosťou a časom bude len slabnúť. Ale aj keby bolo na vzostupe, aj tak
by nemalo zmysel Ukrajinu do NATO začleniť. Dôvod je jednoduchý:
Ukrajina nemá pre USA a EU základný strategický význam a to potvrdzuje
aj neochota NATO použiť na jej obranu vojenskú silu. Preto by bolo
vrcholom hlúposti vytvoriť nového člena NATO, ktorého ochraňovať nemáme
záujem.



Pridŕžanie sa súčasnej politiky komplikuje vzťahy s Moskvou v iných
oblastiach. USA potrebuje ruskú pomoc pri odvážaní zariadení z
Afganistanu cez ruské územie, pri uzavretí dohody o atómových zbraniach s
Iránom a pri stabilizácii situácie v Sýrii. V skutočnosti Moskva v
minulosti pomohla Washingtonu pri riešení všetkých troch problémov. V
2013 to bol Putin, ktorý vytiahol z ohňa Obamove horúce gaštany
formulovaním dohody, podľa ktorej sa Sýria vzdala svojich chemických
zbraní. USA budú raz potrebovať Rusko pri krotení vzmáhajúcej sa
mocnosti Číny. Súčasná americká politika však len napomáha Moskve
zblížiť sa s Pekingom.



USA a ich európski spojenci stoja ohľadne Ukrajiny pred voľbou. Ak
budú pokračovať v súčasnej politike, ktorá vyhrocuje nepriateľstvo s
Ruskom a zároveň devastuje Ukrajinu, každý z nej vyjde so stratami.
Alebo môžu preradiť a začať pracovať na vytvorení neutrálnej Ukrajiny,
ktorá nebude Rusko ohrozovať a ktorá dovolí Západu, aby si svoje vzťahy s
Ruskom ponaprával. Týmto prístupom by všetky strany len získali.



Zdroj: John Mearsheimer, Foreign Affairs
The post FOREIGN AFFAIRS: Prečo je ukrajinská kríza vinou Západu appeared first on Slobodný Výber .
Jak poznat nevěru?

Máte podezření, že vás váš protějšek podvádí?

Rychlá půjčka ihned

Není nic jednoduššího než si vybrat rychlou půjčku na www.finmoney.cz.

Špionážní technika

Jak zjistit pravdu? Pomocí profesionálních pomocníků.

Jirkovo rychlé půjčky

Srovnejte si online půjčky z pohodlí vašeho domova. 100% přes Internet

Slevové kupóny

Ušetřete nemalé peníze na online nákupech. Slevové kupóny do e-shopů.

Účetní program AdmWin

Nabídky, zakázky, objednávky, sklady, faktury, dod.listy, účtenky EET

Inzerujte zde!

Máte zájem o reklamu? Kupte si textový odkaz na této pozici!



Dnes nejprohlíženější