Istý Herostratos zapálil v meste Efeze Artemidin chrám. Keď ho vyšetrovali, prečo to urobil, zistili, že nemal žiaden vecný a ani ideový dôvod, vykonať tento vandalský čin. Urobil to len preto, že sa chcel naveky zapísať do dejín. Aj sa mu to podarilo vzhľadom na to, že spoločnosť rozmazávala v početných diskusiách onen čin. Jeho úmysel sa naplnil. Naveky zostal v pamäti ľudstva a keď niekto chce o niekom povedať, že urobil niečo nezmyselné, tak povie, že spáchal herostratovský čin.
Všetci teroristi, anarchisti i obyčajní exhibicionisti, keď pristupujú k vykonaniu svojich pohoršujúcich aktov „vlastnej prezentácie“, vždy počítajú s tým, že ich čin bude široko „spopularizovaný“.
Najväčším trestom pre nich je preto mlčanie, ignorovanie, zabudnutie. To sa malo stať aj v prípade jednej nevychovanej nuly, ktorý si myslel, že prevracia svet grobiánskym činom vo vzťahu k hlave štátu, teda vlastne vo vzťahu k všetkým občanom Slovenskej republiky, ktorých reprezentuje.
Nestalo sa. Užíva si slávu, ktorá tešila všetkých imperialistov a „cézarov“: Nie je dôležité, čo o mne hovoria, len nech hovoria!
Hovoriť sa však malo o inej udalosti, ktorá sa odohrala v prezidentskom paláci deň predtým.
Ale na úvod, jednu poznámku. Začiatkom 80. rokov minulého storočia som intenzívne navštevoval Národný archív SR na Drotárskej ulici v Bratislave. Určitý čas tam študovala aj známa spisovateľka a disidentka Hana Ponická.
V jednom rozhovore mi povedala asi nasledovné: „Viete, pán doktor, môj otec bol sudcom za bývalej republiky i za slovenského štátu. Súdil vždy podľa práva. Keď však videl, čo sa deje po roku 1945, odmietol súdiť a požiadal o penzionovanie.
Viete, do roku 1945 bolo striktne oddelenie politických a kriminálnych činov. Politických odsúdencov bolo možné kritizovať i chváliť. Po prepustení neboli spoločnosťou ostrakizovaní.
Ale ak niekto bol odsúdený za kriminálny trestný čin, jeho spoločenská izolácia bola horšia ako samotný trest. S takou osobou si už žiaden slušný človek za jeden stôl nesadol“.
Prečo taký obšírnejší úvod? Nuž zarazilo ma, že prezident P. Pellegrini pozval na spoločný obed bývalých prezidentov aj A. Kisku, riadne odsúdeného za kriminálny trestný čin. Na základe tohto odsúdenia mu Kancelária prezidenta Republiky v zmysle zákona odňala všetky náležitosti, ktoré patria prezidentovi po skončení jeho mandátu. Teda aj zákon aj kancelária uznali, že A. Kiska nie je hodný toho, aby bol honorovaný ako „prezident“. Prečo ho aktuálny prezident pozval na obed prezidentov, ktorí svojím osobnostným profilom reprezentujú neúhonný život, nie je mi celkom jasné.
Nečudujme sa tomu, že naši mladí ľudia často nevedia, čo sa patrí a čo sa nepatrí. Opýtajme sa sami seba, či my svojím životom a svojimi spôsobmi nedávame príležitosť naše „morálne“ hodnoty spochybňovať
Anton Hrnko
Ilustračné foto:
17. január 2025 05:51